Stínanie hláv v mene islamu

15. září 2018 v 17:28 | Islamoklast |  Násilie

Zábery maskovaných teroristov stojacich za západnými rukojemníkmi v Iraku a Saudskej Arábii sa na arabských satelitných staniciach ako Al-Džazíra a Al-Manar stali bežnými. Islamské webstránky ako Muntadiyat al-Mahdi (1) idú ďalej a dokonca vysielajú videá vrážd v priamom prenose.


Sťatie hlavy reportéra Wall Street Journal, Daniela Pearla, vo februári 2002, ktoré bolo verné svojmu zámeru, vydesilo západné publikum. Čečenskí rebeli nabádaní islamskými mecenášmi si tento zvyk osvojili štyri roky predtým, (2) ale keďže ich videá sa nevysielali všade, psychologický vplyv stínania hláv rukojemníkom bol obmedzený.

Pearlova vražda a jej video urýchlilo obrodu tohto historického islamského zvyku. V Iraku teroristi nafilmovali sťatie hláv Američanov Nicholasa Berga, Jacka Hensleyho a Eugenea Armstronga. Medzi ďalšie obete patria Turci, Egypťan, Kórejčan, Bulhari, britský podnikateľ a Nepálčan. Nožom islamistických teroristov padli za obeť aj mnohí Iračania, Kurdi aj Arabi. Nový výstrelok v brutalite teroristov sa rozšíril do Saudskej Arábie, kde islamistickí teroristi zavraždili amerického podnikateľa Paula Johnsona, hlava ktorého sa neskôr našla v mrazničke v skrýši Al-Kájdy. Obmenou tejto metódy je zvyk islamistov podrezávať hrdlá tým protivníkom, ktorých označujú za neveriacich. Toto sa stalo holandskému filmovému režisérovi Theovi Van Goghovi, ktorého najprv zastrelili a následne zmrzačili na ulici v Amsterdame, (3) a egyptskej koptskej rodine v New Jersey potom, ako ich otec nahneval islamistov kritikou islamu v internetovej chatovacej miestnosti. (4)

Účelom terorizmu je vrhnúť strach do sŕdc protivníkov s cieľom získať politické ústupky. Keďže hodnota šoku sa vytráca a západný svet sa stal odolným voči každej konkrétnej taktike, teroristi vymysleli nové, aby maximalizoval šok a reakciu tlače, vďaka ktorým sa im darí. Aby sa teroristi dostali na titulky novín, v 70-tych a 80-tych rokoch unášali dopravné lietadlá. V 80-tych a 90-tych rokoch sa stali populárnejšími bomby v autách; v 90-tych rokoch palestínski teroristi zdokonalili samovražedné bombové atentáty. Ale to, čo si kedysi vyslúžilo niekoľkodňové komentáre, dnes generuje len niekoľko hodinové komentáre. Najnovšou módou sa stalo stínanie hláv. Mnohými spôsobmi oživuje terorizmus. Na rozdiel od únosov a bômb v autách má rituálne stínanie hláv dlhú tradíciu v islamskej teológii a histórii.

Apologetika a realita

Niektorí americkí komentátori tvrdia, že islamistické stínanie hláv je zamýšľané ako psychologická vojna a nemá nič spoločné so skutočným obsahom islamu. Napríklad imám Muhammad Adam al-Sheikh, šéf mešity Dar al-Hijrah vo Falls Church v americkom štáte Virgínia, nesprávne tvrdil, že "stínanie hláv sa v Koráne vôbec nespomína." (5) Asma Afsaruddin, docentka arabských a islamských štúdií na Univerzite Notre Dame, taktiež skreslila islamskú teológiu a históriu, keď reportérovi povedala, "Na toto neexistuje absolútne žiadny náboženský rozkaz." (6) Rada pre americko-islamské vzťahy (CAIR), rovnako ako Americký výbor proti diskriminácii Arabov (ADC), sa podpísali pod vyhlásenie, že také vraždy "nepredstavujú princípy islamu." (7) Sam Hamod, bývalý riaditeľ Islamského centra vo Washingtone D.C., tvrdil, že koránové pasáže o stínaní hláv neveriacich v skutočnosti neznamenajú, že ľudia by mali byť zabití. (8) Takéto oduševňovanie má svoj účinok: západné spravodajské médiá, snáď ako výsledok politickej korektnosti alebo vlastnej predpojatosti, prekrúcajú realitu islamskej histórie a propagujú takýto revizionizmus. S takou apologetikou západní akademici buď prejavujú základnú nevedomosť vo svojich odboroch, alebo účelovo zavádzajú. Popieranie akýchkoľvek náboženských koreňov súčasnej série stínania hláv u inteligencie má paralelu v logických saltách a zaobchádzaní v rukavičkách, ktoré robia mnohí profesori, aby popreli náboženský základ násilného džihádu. (9) Keď si odmyslíme Afsaruddin a Hamoda, islamisti ospravedlňujú vraždenie a stínanie hláv teologickými citáciami aj historickou tradíciou.

Stínanie hláv v islamskej teológii

Skupiny ako Al-Tawhíd wa al-Džihád (Jednota a džihád) Abú Mus'aba al-Zarkáwího a Ansar al-Sunna (Obrancovia (prorockej) tradície) Abú 'Abd Alláha al-Hasana ibn Mahmúda ospravedlňujú stínanie hláv zajatcov Koránom. Súra (kapitola) 47 obsahuje ajah (verš): "Keď stretnete neveriacich, údery na krky im zasaďte. Až im silné rany zasadíte, potom ich pevne spútajte." (11) Koránové arabské pojmy sú vo všeobecnosti jasné: kafaru znamená "tí, ktorí sa rúhajú/sú neveriaci", hoci výraz darb ar-rikáb je menej zrozumiteľný. Darb môže znamenať "úder" alebo "zásah", zatiaľ čo ar-rikáb sa prekladá ako "krky", "otroci" (alebo tiež svedok, napr. vo verši 5:117, či dozorca, napr. vo verši 50:18 - pozn. prekl.) S malými odchýlkami učenci preložili ten verš ako, "Keď stretnete neveriacich, udrite ich do krkov." (12)

Poprední islamskí učenci si po stáročia vysvetľovali tento verš doslovne. Slávny iránsky historik a komentátor Koránu Muhammad ibn Džarír al-Tabarí (zomrel v roku 923) napísal, že "udrite ich do krkov" je jednoducho božie schválenie zúrivého odporu voči nemoslimom. (13) Mahmúd ibn Umar az-Zamachšarí (zomrel v roku 1143) vo veľkom komentáre, ktorí sunnitskí náboženskí učenci študovali po stáročia, tvrdil, že akékoľvek nariadenie "udrieť do krkov" prikazuje vyhnutie sa úderom na iné miesta, aby sa tým potvrdila smrť a nie len zranenie. (14)

Mnohé súčasné výklady zostávajú zhodné s výkladmi spred tisícročia. Vo svojom preklade Koránu, ktorý distribuovala Saudská Arábia, 'Abdulláh Jusúf 'Alí (zomrel v roku 1953) napísal, že príkaz "udrieť do krkov" treba brať doslovne, ale aj obrazne. "Nemôžete viesť vojnu v rukavičkách," tvrdil Jusúf 'Alí. (15) Muhammad Chatíb v súčasnom sunnitskom komentári, ktorý nesie schválenie od univerzity Al-Azhar v Káhire, tvrdí, že zatiaľ čo tradicionalistickí moslimovia majú tendenciu považovať túto pasáž za platnú len v dobe proroka, šiiti si "myslia, že je to univerzálne nariadenie." (16) Ironické na tomto názore je, že Zarkáwí prijal výklad svojich náboženských protivníkov. Snáď najvplyvnejšie súčasné zhrnutie tejto pasáže uviedol vplyvný pakistanský učenec a poprednýislamistický mysliteľ S. Abul A'la Mawdúdí (zomrel v roku 1979), ktorý tvrdil, že súra poskytla prvé koránové predpisy ohľadom zákonov vojny. Mawdúdí tvrdil, že

Za žiadnych okolností by moslim nemal strácať zo zreteľa tento cieľ a začať zajímať nepriateľských vojakov. Zajímať ich treba až po úplnom rozdrvení nepriateľa. (17)

V súlade s tým by pre vojakov islamu malo byť víťazstvo jediným zreteľom. Štatút vojnových zajatcov bol otvorený výkladu. Mawdúdí zastával názor, že ten verš zjavne nezakázal popravovanie zajatcov, ale že "svätý prorok pochopil tento zámer Alláhovho rozkazu a že ak existuje mimoriadny dôvod, pre ktorý panovník v islamskej vláde považuje za nevyhnutné zabiť konkrétneho zajatca (alebo zajatcov), mal by to urobiť." (18) Tak ako mnohí islamisti, Mawdúdí citoval historické príklady proroka Mohameda, ktorý prikázal popraviť zajatcov, ako napríklad niekoľkých Mekkčanov zajatých v bitke pri Badr v roku 624 a aspoň jedného Mekkčana zajatého v bitke pri Uhud v nasledujúcom roku. Hoci sa také príklady priamo netýkajú stínania hláv, dovoľujú zavraždenie vojnových zajatcov. Mawdúdího výklad však neschvaľuje popravu rukojemníkov. Jedine vláda a nie jednotliví moslimskí vojaci by mala rozhodnúť o osude zajatcov. (19)

Ďalšia, hoci menej často citovaná koránová pasáž, taktiež schvaľuje stínanie hláv nemoslimom. V súre 8:12 sa píše: "Ja vrhnem hrôzu do sŕdc neveriacich. Udierajte ich ponad krk a udrite ich po koncoch všetkých prstov." V pôvodnom texte je príslušnou frázou adrabu fawk al-'anak, "udrite ich ponad krk." Tento verše je teda dôsledkom súry 47:4. Jusúf 'Alí je jedným z nemnohých súčasných komentátorov, ktorý venuje pozornosť tejto pasáži, pričom ju vykladá ako praktickú: krk patrí k oblastiam, ktoré nie sú chránené štítom, a zmrzačenie protivníkových rúk mu zabráni mávať mečom alebo kopijou. (20) Hlavnú myšlienku tejto úvodnej frázy - "vrhnúť hrôzu", alebo, ako sa píše v niektorých prekladoch, "vyvolať des" - v súčasnosti prijali islamistickí teroristi, aby ospravedlnili stínanie hláv zajatcov.

Stínanie hláv v islamskej histórii

Zatiaľ čo niektorí islamisti možno ospravedlňujú vraždenie zajatcov koránovými predpismi, ostatní podporujú svoje úsudky analogickými udalosťami počas takmer 1400-ročnej islamskej histórie. V nej je stínanie hláv zajatcov opakujúcou sa témou. Islamské režimy a aj ich opozícia uplatňujú stínanie hláv ako vojenskú aj súdnu politiku.

Zvyk stínať hlavy nemoslimským zajatcom siaha ku samotnému prorokovi. Ibn Ishák (zomrel v roku 768), najranejší životopisec Mohameda, zaznamenal, že prorok prikázal popravu 700 mužov zo židovského kmeňa Banú Kurajza v Medine sťatím hlavy za údajné sprisahanie proti nemu. (21) Islamskí vodcovia od Mohamedových čias po súčasnosť sa riadili týmto vzorom. Príkladov sťatia hlavy, živým i mŕtvym, je v islamskej histórii nespočetne mnoho. Jusúf ibn Tašfín (zomrel v roku 1106) viedol Al-Murabitskú (Almorávidskú) ríšu a dobyl územie od západnej Sahary po stredné Španielsko. Po bitke pri Zallake v roku 1086 nechal sťať hlavy 24 000 mŕtvolám porazených Kastílčanov "a navŕšil ich na kopu, aby vytvoril akýsi minaret pre muezínov, ktorí, stojac na kopách bezhlavých mŕtvol, spievali chvály Alláhovi." (22) Potom nechal zaslať hlavy do všetkých veľkých miest severnej Afriky a Španielska ako príklad neschopnosti kresťanov. Al-Murabitov si podrobili v nasledujúcom storočí Al-Muwahhídi (Almohadi), za vlády ktorých boli kastílski kresťanskí nepriatelia sťatí po každej prehratej bitke.

Osmanská ríša bola vynikajúcim príkladom štátu, kde sa stínali hlavy. Po víťazstve Osmanov nad kresťanskými Srbmi v bitke na Kosovom poli v roku 1389 moslimská armáda sťala srbského kráľa a množstvo kresťanských zajatcov. V bitke pri Varne v roku 1444 Osmania sťali uhorského kráľa Ladislava a "umiestnili jeho hlavu na špic dlhej kopije... a mávali ňou smerom ku Poliakom a Uhorom." Po Páde Konštantínopolu Osmania poslali hlavu mŕtveho byzantského cisára na okružnú cestu po veľkých mestách v sultánových dŕžavách. Osmania dokonca sťali prinajmenšom jedného východného pravoslávneho patriarchu. V roku 1456 dovolil sultán veľkému muftímu ríše, aby osobne sťal bosnianskeho kráľa Štefana Tomaševiča a jeho synov - hoci sa mu vzdali, a o sedem desaťročí neskôr sultán prikázal sťať 2000 uhorských zajatcov. Začiatkom devätnásteho storočia padli za obeť osmanskej šabli aj Briti. Britská výprava do Egypta v roku 1807 mala za následok "niekoľko stoviek nabodnutých britských hláv, ktoré hnili na slnku pred Rosettou." (23)

Stínanie hláv je medzi moslimami tiež celkom bežné, kedykoľvek ortodoxia čelí mahdistickým hnutiam. Podľa islamskej tradície príde pred koncom vekov Mahdí, alebo "správne vedený", aby zvestoval svetový, dokonalý islamský štát. Každých niekoľko generácií sa objaví charizmatický vodca, ktorý tvrdí, že je Mahdí. Keďže Mahdí je zvestovateľom spravodlivej vlády, tak každý vodca, ktorého vyzýva, je z podstaty skorumpovaný. Vrelosť takých tvrdení často vedie k tomu, že ortodoxní aj mahdisti sa navzájom označujú za neveriacich, čím môžu uplatniť koránový verš 47:4 a stínať hlavy zajatcom.

Klasický príklad tohto sa udial pred 500 rokmi v gudžarátskom sultanáte na západe Indie. Sajjid Muhammad Džawnpúrí (zomrel v roku 1505) vyhlasoval, že je Mahdí. (24) Jeho stúpenci, ktorí sa stali známymi ako mahdaviti, obvinili gudžarátskych sultánov a náboženských predstaviteľov z takfíru (neviery). Sultáni vrátili úder a často ukazovali odseknuté hlavy mahdavitských kalifov, aby zastrašili prípadných stúpencov. Gudžarátska brutalita poslúžila svojmu účelu a do konca šestnásteho storočia mahdaviti upadli do zabudnutia.

Snáď najslávnejšie mahdistické hnute - a jedno z mála, ktoré získalo moc (25) - bolo hnutie vedené Muhammadom Ahmadom zo Sudánu koncom devätnásteho storočia. V roku 1880 sa Muhammad Ahmad prehlásil za Mahdího a viedol džihád proti Osmanskej ríši, jej egyptským poddaným a jej britským spojencom. (26) On a jeho stúpenci stínali protivníkov, kresťanov aj moslimov. Najslávnejšou obeťou tohto Mahdího bol Charles Gordon, britský generál v Sudáne, ktorý zastupoval anglicko-egyptské sily. Rudolf Slatin, Rakúšan zajatý mahdistickou armádou, neskôr opísal víťaznú reakciu mahdistov na Gordonovu popravu v januári 1885. Jeden historik vyrozprával, že:

V čele boli traja černošskí (mahdistickí) vojaci, jedného z ktorých rozpoznal ako muža menom Šatta. ...Šatta niečo niesol zabalené v krvavom oblečení. Keď sa pred Slatinom zastavili, ticho stál a na ich tvárach bol víťazný pohľad. Šatta s úsmevom odkryl šaty, zatiaľ čo dav jasal. Slatin sa pozre : bola to Gordonowa odseknutá hlava... "Nie je to hlava tvojho strýka, neveriaci?" (27)

Hoci to nebolo také farbisté ako video Al-Kájdy, vplyv na viktoriánsku spoločnosť bol rovnaký. Pomsta trvala roky. Muhammad Ahmad zomrel, pravdepodobne na brušný týfus alebo maláriu, v roku 1885, no jeho štát dobyla britská armáda až v roku 1898.

O pol storočia neskôr, v rokoch potom, ako Mustafa Kemal Ataturk založil Tureckú republiku a zaviedol sekulárnu vládu, viedol revolučný vodca menom Mehmet krátko trvajúce, no násilné mahdistické povstanie. (28) Mehmet bol súfista - islamský mystik - z nakšbandíjskeho rádu. Mehmet a jeho šesť učeníkov prijalo identitu "siedmych spáčov" z Koránu: sedem kresťanských mladíkov, ktorí zaspali v jaskyni počas obdobia rímskeho prenasledovania kresťanov v treťom storočí nášho letopočtu, a vynorili sa bez ujmy na zdraví o viac než sto rokov neskôr, keď Rím prijal vieru. (29) Prostredníctvom takej identifikácie sa Mehmet a jeho mahdistickí učeníci snažili vyvolať koránové predstavy o malej skupine pravých veriacich stojacich proti štátnemu modlárstvu. Z Manisy v stredozápadnom Turecku putoval Mehmet a jeho stúpenci do Menemenu na egejskom pobreží, kde sa v hlavnej mešite Mehmet vyhlásil za Mahdího a vyzval na opätovné nastolenie islamského práva, ktoré Ataturk zrušil. Mehmetovi nadšení podporovatelia počtom premohli miestnu tureckú armádnu posádku. Zabili veliteľa a jeho odseknutú hlavu napichli na kôl a predvádzali ju po meste. Povstanie však netrvalo dlho. Turecká armáda zhromaždila svoje sily a vzburu rozdrvila, pričom popravila všetkých zúčastnených.

Stínanie hláv má mimoriadny význam v Saudskej Arábii. Len v roku 2003 Kráľovstvo Saudskej Arábie sťalo viac než päťdesiat ľudí. (30) Tento počet zahrňoval moslimských aj nemoslimských robotníkov. V priebehu posledných dvoch desaťročí Saudi sťali prinajmenšom 1100 ľudí za údajné zločiny, siahajúce od prinášania rekreačných drog do krajiny po čarodejníctvo a odpadlíctvo. (31) Saudská vláda využíva stínanie hláv nielen na potrestanie zločincov, ale tiež na zastrašenie možných protivníkov. Jeden slávny príklad zahrňoval saudského národného gardistu menom Džuhajman al-'Utajbí. Koncom roka 1979, na začiatku pätnásteho storočia v islamskom kalendári, 'Utajbí prehlásil svojho zaťa Muhammada ibn Abd Alláha al-Kahtáního za Mahdího. Zmocnili sa svätej mešity v Mekke a vyzvali všetkých Saudov, aby povstali proti vláde v Rijáde. (32) Rodina Saudovcov zareagovala kampaňou využívajúcu taktiku šok a úžas (taktika založená na využití drvivej palebnej sily a veľkolepej demonštrácie sily s cieľom ochromiť morálku a zničiť vôľu nepriateľa bojovať - pozn. prekl.). Po krvavom boji opäť získala kontrolu na svätou mešitou. Behom týždňov mahdistov dolapili a buď zabili alebo zajali. Začiatkom roka 1980 saudská vláda verejne sťala 'Utajbího a jeho uväznených stúpencov. Hoci ostatní ľudia môžu považovať saudskú prax za barbarskú, väčšina saudských popráv je rýchla, vykonaná jediným úderom meča. Zarkáwí a jeho stúpenci si zvolili pomalú, mučivú, pílovitú metódu, aby zastrašili západné publikum.

Všetky tieto rôzne ospravedlnenia prispievajú ku vlne stínania hláv v Iraku a na iných miestach na Strednom východe. Keďže Zarkáwí a jeho stúpenci považujú irackú a saudskú vládu za nelegitímne, nenachádzajú v islamskom práve žiadny príkaz, ktorý by zakazoval popravovanie zajatcov. Zarkáwí sa v skutočnosti vyjadril, že by "prijal výklad od ulema, pokiaľ ide o to, či sú z pohľadu islamu jeho vražedné operácie povolené alebo zakázané - za predpokladu, že ulema nebudú napojení na režim a uvedú názory mimo svojho osobného presvedčenia, a nie preto, aby sa zavďačili svojim vládcom." (33) Islamistické stínanie hláv môže odsúdiť imám veľkej mešity v Mekke a náboženskí vodcovia v Egypte, Jordánsku a Libanone, (34) ale ako samozvaní Mahdíhovia po celú dobu islamskej histórie, Zarkáwí a islamistickí teroristi jednoducho odmietajú tieto fatwy (náboženské výnosy) ako prázdnu rétoriku od prisluhovačských režimov. Al-Kájda Usámu bin Ládina je taktiež verejne známa podporou stínania hláv, vrátane sťatia hlavy minimálne jedného egyptského robotníka v Iraku, ktorého označili za "neveriaceho" na základe jeho občianstva v odpadlíckom režime a rovnako za jeho údajné schvaľovanie akcií USA v Iraku. (35) Islamistické skupiny čoraz viacej dávajú dokopy "neveriacich", "bojovníkov" a vojnových zajatcov, čo im spolu s ich nárokom na islamskú legitimitu dáva povolenie stínať hlavy.

Záver

Islamská civilizácia nie je historickou anomáliou vo svojom schvaľovaní stínania hláv. (36) Rímska ríša stínala občanov (ako kresťana svätého Pavla), zatiaľ čo križovala neobčanov (ako Ježiša Krista). Francúzski revolucionári používali na stínanie hláv protivníkov gilotínu. Napriek tomu je islam jediným veľkým súčasným náboženstvom, ktoré štátni aj neštátni aktéri citujú, aby legitimovali stínanie hláv. A mali by sme si všimnúť dva hlavné aspekty stínania hláv v islamskom kontexte: za prvé, tento zvyk schvaľuje Korán aj história. Nie je produktom vymyslenej tradície. Za druhé, v protiklade k tvrdeniam apologétov, tak moslimských ako aj nemoslimských, toto stínanie hláv nie je len brutálnou metódou na upútanie pozornosti na islamistickú politickú agendu a oslabenie vôle protivníkov bojovať. Zarkáwí a ostatní islamisti, ktorí stínajú hlavy, veria, že boh im prikázal vyhladiť svojich nepriateľov týmto spôsobom. Islam je pre túto odhodlanú menšinu moslimov čímkoľvek okrem "náboženstva mieru". Skôr je náboženstvom meča s ostrím navždy na hrdle neveriaceho.

Timothy Furnish, odborný asistent histórie na Georgia Perimeter College v Atlante.

(1) Chatovacie miestnosti Mahdíhov, prístup 17. januára 2005.
(2) Sunday Times (Londýn), 13. decembra 1998.
(3) Robert Spencer, "Murder of Theo Van Gogh and the Decline of the West," Human Events Online, 4. novembra 2004.
(4) Newsday, 1. februára 2005; The New York Sun, 7. februára 2005; The Weekly Standard, 31. januára 2005.
(5) USA Today, 20. jún 2004; "U.S. Muslims Condemn Beheadings," tlačová správa, veľvyslanectvo USA, Islamabad, Pakistan, 25. júna 2004.
(6) Atlanta Journal-Constitution, 26. júna 2004.
(7) "U.S. Muslims Condemn Beheadings," veľvyslanectvo USA.
(8) The Washington Times, 24. júna 2004.
(9) Daniel Pipes, "Jihad and Professors," komentár, november 2002.
(10) Viď Michael Rubin, "Ansar al-Sunna: Iraq's New Terrorist Threat," Middle East Intelligence Bulletin, jar 2004.
(11) Súra 47:4
(12) Korán 47:4, Abdulláh Jusúf 'Alí, The Meaning of the Glorious Qur'an: Text, Translation and Commentary, zv. II (Káhira: Dar al-Kitab al-Masri, 1934), s. 1378-9; Mohammed Marmaduke Pickthall, The Meaning of the Glorious Koran: An Explanatory Translation (Pakistan: Al-Farooq Masjid, n.d.), s. 361; N. J. Dawood, The Koran: Translated with Notes (London: Penguin Books, 1990), s. 357; J.M. Rodwell, The Koran, Translated from the Arabic (London: J.M. Dent & Sons, Ltd., 1915), s. 382.
(13) Jami' al-Bayan fi Tafsir al-Qur'an (Bejrút: Dar al-Ma'rifah, 1972), s. 26.
(14) Mahmud b. Umar az-Zamakhshari, Al-Kashshaf'an Haqa'iq at-Tanzil wa-'Uyun al-Aqawil fi Wujuh at-Ta'wil, zv. 3 (Bejrút: Dar al-Ma'arif, n.d.), s. 530.
(15) Jusúf 'Alí, The Meaning of the Glorious Qur'an, s. 1378, poznámka 4820.
(16) M.M. Khatib, The Bounteous Koran, A Translation of Meaning and Commentary (London: MacMillan Press, 1984), s. 673, poznámka 3.
(17) S. Abul A'la Mawdudi, The Meaning of the Qur'an, vol. XIII (Lahore: Islamic Publications, Ltd., 1986), s. 13.
(18) Ibid., s. 13-4.
(19) Ibid., s. 14.
(20) Jusúf 'Alí, The Meaning of the Glorious Qur'an, s. 418, poznámka 1189.
(21) 'Abd al-Malik Ibn Hisham, The Life of Muhammad: A Translation of Ishaq's Sirat Rasul, introduction and notes by A. Guillaume (Karachi: Oxford University Press, 2004 [reprint of the 1955 ed.]), s. 461-9; 'Abd al-Malik Ibn Hisham, As-Sirah an-Nabawiyah, zv. 3, Mustafa as-Saqqa and Ibrahim al-Hafiz Shalabi, eds. (Misr: Mustafa al-Babi al-Halabi, 1936), s. 251-4.
(22) Paul Fregosi, Jihad in the West: Muslim Conquests from the Seventh to the Twenty-first Centuries (Amherst, N.Y.: Prometheus Books, 1998), s. 160.
(23) Ibid., s. 187-374.
(24) Derryl N. MacLean, "La sociologie de l'engagement politique: Le Mahdawiya indien et l'Etat," in Mercedes Garcia-Arenal, ed., Mahdisme et millenarisme en Islam. Revue de mondes Musulmans et de la Mediterranee (Aix-en-Provence: Edisud, 2000), s. 239-56.
(25) Ďalšie bolo hnutie Muhammada ibn Tumarta (zomrel v roku 1130). Tumart sa vyhlásil za Mahdího a viedol výboj proti štátu, ktorý bol vtedy Al-Murabitským (Almorávidským) štátom v severnej Afrike a Ibérii (na Pyrenejskom polostrove - pozn. prekl.). Za tri desaťročia po jeho smrti jeho mahdistickí stúpenci vládli štátu siahajúcemu od Portugalska po Tunisko.
(26) P.M. Holt, Encyclopedia of Islam, druhé vydanie (Leiden: E.J. Brill, 1960-2002), s.v. "Al-Mahdiyya." Sudánske mahdistické spisy vyšli v siedmich zväzkoch: Muhammad Ibrahim Abu Salim, ed. Al-Athar al-Kamilah lil-Imam al-Mahdi (Khartoum: Dar Jami'at al-Khartum lil-Nashr, 1990).
(27) Byron Farwell, Prisoners of the Mahdi (New York & London: W.W. Norton & Company, 1989), s. 156-7.
(28) Hamit Bozarslan, "Le Mahdisme en Turquie: L' 'incident de Menemen' en 1930," in Garcia Arenal, ed., Mahdisme et millenarisme en Islam, s. 237-319; Bernard Lewis, The Emergence of Modern Turkey (London: Oxford University Press, 1968), s. 362.
(29) Súra al-Kahf 18:16-27; Holt, Encyclopedia of Islam, s.v. "Ashab al-Kahf"; Jusúf 'Alí, The Meaning of the Glorious Qur'an, zv. 1, s. 730, poznámka 2337.
(30) The Atlanta Journal-Constitution, 13. júla 2004.
(31) Ibid., 27. júna 2004.
(32) Joseph A. Kechichian, "Islamic Revivalism and Change in Saudi Arabia: Juhayman al 'Utaybi's 'Letters to the Saudi People,'" The Muslim World (Hartford Seminary), január 1990, s. 1-17.
(33) "Al-Zarqawi Associate: Al-Zarqawi Unconnected to Al-Qa'ida, Seeks to Expand Fighting to Entire Region," Middle East Media Research Institute (MEMRI), 23. septembra 2004.
(34) The Wall Street Journal, 3. septembra 2004.
(36) ABCNews.com, 11. augusta 2004.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama