Križiacke výpravy v súvislostiach

4. září 2018 v 1:48 | Islamoklast |  Križiacke výpravy

Súčasné poznanie hovorí, že "päť storočí mierového spolunažívania" medzi moslimami a kresťanmi ukončili "politické udalosti a imperiálno-pápežská demonštrácia sily", ktoré mali viesť ku sledu stáročia trvajúcich "svätých vojen", ktoré postavili kresťanstvo proti islamu a zanechali trvalé dedičstvo nepochopenia a nedôvery." (1)


Školská učebnica Humanities Alive 2 pre ôsmakov v austrálskom štáte Viktória rozvíja antikresťanský/protizápadný argument do väčších detailov:

Tých, ktorí zničili Svetové obchodné centrum, považujeme za teroristov. Bolo by spravodlivé, keby sme povedali, že križiaci, ktorí napadli moslimských obyvateľov Jeruzalema, boli taktiež teroristi? (2)

Mohamed zomrel v Medine 8. júna 632. Prvá z ôsmich križiackych výprav na oslobodenie svätých miest v Palestíne spod moslimskej nadvlády a poskytnutie bezpečného prechodu kresťanským pútnikom do Svätej zeme, bola vyhlásená až v roku 1095. Hoci riskujem, že budem vyznievať puntičkársky, spomínané obdobie nepredstavovalo "päť storočí", ale 463 rokov; a tie roky, tvrdím, neboli charakterizované "mierumilovným spolunažívaním." (3)

Islamský útok na kresťanstvo

Pre kresťanské krajiny hraničiace so Stredozemným morom to bolo 463-ročné obdobie neorganizovaných (a príležitostne i organizovaných) krvavých vpádov moslimských, hlavne arabských a berberských pozemných a námorných síl. Tie prichádzali so zreteľom na korisť - zlato, striebro, drahé kamene a otrokov - odhodlaní ničiť kostoly, ženské kláštory a svätyne "neveriacich" a šíriť politicko-náboženský islam po celej Európe zo svojich základní v Stredozemnom a Jadranskom mori.

V čase Mohamedovej smrti existovali v Arábii a vo veľkých centrách Perzskej ríše prosperujúce kresťanské a židovské komunity. Celý stredomorský svet na európskej, ázijskej a africkej strane bol prevažne kresťanský.

Moslimským súkmeňovcom z Arábie, inšpirovaným Mohamedovými zjaveniami a príkladom, stačilo len pár storočí na to, aby prepadli Východorímsku alebo Byzantskú ríšu, cisári ktorej venovali viac času náboženskej polemike než obrane svojej ríše.

V roku 633 padla Mezopotámia. O niekoľko rokov padla kvôli lúpežným arabským súkmeňovcom celá Perzská ríša, pričom sa im podarilo vyhnať jej mladého cisára Jazdagirda do najvzdialenejších končín svojej ríše, do Sogdiany (Uzbekistan), kde ho v mlynárskej chatrči napokon zavraždil jeho tatársky osobný strážca. Damask padol v roku 635 a Jeruzalem sa vzdal o viac ako päť rokov po Mohamedovej smrti, vo februári 638.

Pád Alexandrie v roku 643 znamenal umieračik pre viac než tisíc rokov gréckej civilizácie, ktorá kedysi obohacovala celý Blízky východ svojou učenosťou a kultúrou. Henri Daniel-Rops tvrdí, že z pohľadu dejín civilizácie bol pád Alexandrie rovnako významný ako dobytie Konštantínopolu Turcami o osemsto rokov neskôr. (4)

Cyprus padol v roku 648 alebo 649 a Rodos v roku 653. V roku 698 bola stratená celá severná Afrika.

Prepadnutie Španielska

Za menej než osemdesiat rokov po Mohamedovej smrti, v roku 711, sa moslimovia z Tangeru prevalili cez 13 kilometrov široký Gibraltársky prieliv do Španielska. V roku 721 táto arabsko-berberská horda zvrhla vládnucich katolíckych Vizigótov a po páde Zaragozy sa zamerali na južné Francúzsko.

Na Bordeaux zaútočil a jeho kostoly vypálil 'Abd ar-Rahmán ibn Abdulláh al-Ghafikí začiatkom jari 732. Bazilika pred hradbami Poitiers bola zrovnaná so zemou a 'Abd ar-Rahmán zamieril do Tours, kde bolo uložené telo svätého Martina (ktorý zomrel v roku 397), apoštola a svätého patróna Frankov. Porazil a zabil ho Karol Martel a jeho franská armáda v októbrovú sobotu roku 732, sto rokov po Mohamedovej smrti, na ceste z Poitiers do Tours, čo bola porážka, ktorú Gibbon a ostatní oslavovali ako rozhodujúcu pri odrážaní moslimského útoku na Európu.

Útoky na Francúzsko však pokračovali a v roku 734 dobyli arabské sily Avignon. Lyon bol vyplienený v roku 743. Arabi boli z Narbonne vypudení až v roku 759. Marseilles vyplienili v roku 838. Moslimské vpády do Talianska boli charakteristické pre život od začiatku deviateho storočia. Ostrovy Ponza (Gaeta) a Ischia (Neapol) boli vyplienené a potom, v roku 813, vyplienili Arabi Civitavecchiu, rímske prístavné mesto, ktorého prístav postavil Traján.

V roku 826 dobyli moslimovia ostrov Kréta, ktorý si ponechali ako základňu až do roku 961. Asi od roku 827 začali ohlodávať Sicíliu. Dobyli Messinu, v roku 842 ovládli Messinský prieliv a po páde Enny napokon dobyli v roku 859 celý ostrov.

V roku 836 Neapolčania pozvali moslimské sily pre vlastný prospech, aby im pomohli proti Lombarďanom a pripravili pôdu pre viac než storočie moslimských nájazdov pozdĺž Jadranského mora, súčasťou čoho bolo zničenie Ancony, a moslimovia postúpili až po ústie rieky Pád. "Saracénske veže" (5) na juh od Neapola, postavené v deviatom storočí na to, aby varovali miestnych obyvateľov pred príchodom arabskej flotily zo Sicílie a Afriky, stále očarujú návštevníkov neapolského pobrežia.

Bari, v súčasnosti domov pozostatkov svätého Mikuláša z Myry, pôvodného "otca Vianoc", dobyl Kalfün, berberský náčelník, pri ďalšom zradnom čine v roku 840. V rokoch 853-871 notoricky známy moslimský lupič Mufarradž ibn Sallám a jeho následník, ďalší Berber menom Sawdan, kontrolovali celé pobrežie od Bari až po Reggio Calabria a terorizovali južné Taliansko. Dokonca vyplienili opátstvo svätého Michala na hore Gargano. Nárokovali si titul emir a vyhlásili nezávislosť od emira v Palerme.

Vyplienenie hrobu svätého Petra

Samotný Neapol musel v roku 837 odraziť moslimský útok. Ale Rím nemal mať v roku 846 toľko šťastia. 23. augusta 846 prišla arabská flotila z Afriky do Ostie pri ústí Tiberu. Mala 73 lodí. Saracénske sily predstavovali 11 000 bojovníkov s 500 koňmi. (6) Najuctievanejšie kresťanské svätyne mimo Svätej zeme, hroby svätého Petra a Pavla, boli znesvätené a ich baziliky boli vyplienené, tak ako lateránska bazilika spolu s mnohými ďalšími kostolmi a verejnými budovami.

Samotný oltár nad telom svätého Petra bol roztrieskaný na kusy a veľká brána baziliky svätého Petra bola zbavená svojich strieborných platní. Rimania boli zdrvení a kresťanstvo bolo šokované barbarstvom moslimských síl.

O tri roky neskôr pápež Lev IV. (847-855) uzavrel spojenectvo s Neapolom, Amalfi a Gaetou a keď sa v roku 849 saracénska flotila opäť objavila v ústí Tiberu, pápežská flotila spojila sily so svojimi spojencami a odrazila moslimskú flotilu, ktorá sa obrátila a vplavila do veternej búrky, ktorá ju zničila, tak ako faraónovu armádu dávno predtým.

Preživší boli privedení do Ríma a nasadení do práce, aby pomohli s výstavbou Levovho múru okolo Vatikánu. Bol viac než tri a pol metra hrubý, 12 metrov vysoký, chránený štyridsiatimi štyrmi vežami a väčšinu z tohto múru a dve z okrúhlych veží môžu návštevníci Vatikánu stále vidieť. Tento obranný múr bol dokončený a požehnaný pápežom Levom IV. v roku 852.

Tarent v Apúlii dobyli arabské sily v roku 846. Držali ho až do roku 880.

V roku 870 dobyli moslimovia Maltu. Bari, hlavné mesto Saracénov na pevninskom Taliansku, dobyl v roku 871 späť od moslimov cisár Ľudovít II., ktorý v roku 872 porazil saracénsku flotilu pri Capue.

223 rokov od prvej križiackej výpravy

Na tomto mieste v našom skúmaní "mierumilovného spolunažívania", ktoré si z väčšej časti vymysleli moslimskí apologéti, sme stále 223 rokov od vyhlásenia prvej križiackej výpravy. Teraz snáď čitatelia lepšie chápu, prečo bol v deviatom storočí cisár Ľudovít II., vnuk Karla Veľkého, absolútne presvedčený o potrebe križiackej výpravy. "Bol si celkom istý, že islam treba vypudiť z Európy." (7) Ale križiacku výpravu stále nikto nezorganizoval.

O moslimských útokoch proti Byzantskej ríši som nehovoril, hoci aj tie zohrali úlohu pri príprave pôdy pre križiacke výpravy. Veľmi vychvaľovaná vojenská sila a politická moc Východorímskej ríše so sebou niesli zodpovednosť za ochranu Západu pred moslimskými votrelcami. V tom však všeobecne zlyhala.

Konštantínopol bol napadnutý v roku 673 a potom, po dobu ďalších piatich rokov, sa arabské armády a flotila neúspešne pokúšali preniknúť cez byzantské opevnenia. "Grécky oheň", tá záhadná látka, ktorá horela na vode, zničila moslimskú flotilu a vďaka nej obrancovia zvíťazili.

Následne v roku 717, povzbudení svojimi úspechmi v Španielsku, sa moslimovia vrátili k útoku.

Zasiahla vyššia moc a tak ako Karol Martel a jeho Frankovia v Poitiers v roku 732, cisár Lev III. Sýrsky (717-740) odvrátil útok moslimov. Konštantínopol bol zachránený - na určitú dobu. Lev bol navzdory všetkým svojim vojenským zručnostiam uchvatiteľ a obrazoborec. Napriek tomu, že porazil moslimov, jeho politika napokon ešte viacej oslabila Západorímsku a Východorímsku ríšu.

Keď chcel Bernard Múdry z Bretónska v roku 870 navštíviť Palestínu, musel získať povolenie od moslimských úradov v Bari na Jadranskom pobreží. (8)

V roku 873 moslimské sily spustošili Kalábriu na juhu Talianska do takej miery, že vyzerala ako "po veľkej potope" a Saracéni vyjadrili svoj zámer zničiť Rím, mesto "Petrulus senex", "bezmocného starca Petra." (9)

V roku 874 urobil pápež Ján VIII. všetko, čo mohol, aby Amalfi, Neapol, Benevento, Capuu, Salerno a Spoleto odradil od vytvorenia pragmatického spojenectva so Saracénmi. Len Amalfi, Capua a Salerno brali do úvahy jeho prosby o kresťanskú solidaritu.

Od konca roku 876 posielal pápež Ján VIII. listy na všetky strany, aby získal pomoc proti arabským silám, ktoré pustošili južné Taliansko a dokonca ohrozovali samotný Rím. Usiloval sa o pomoc vojvodu Bosa z Milána, ktorého cisár Karol Holý vymenoval za svojho legáta v severnom Taliansku - bezvýsledne. Napísal list Alfonzovi III., kráľovi Galície v Španielsku, v ktorom ho žiadal o kone; a Byzantíncom, ktorých žiadal o vojnové lode, a od roku 876 do mája 877 poslal mnoho listov franskému cisárovi, v ktorých ho úpenlivo prosil o pomoc katolíkom v Taliansku.

Cisár sa ukázal byť nespoľahlivým a v roku 879, po jeho smrti, sa vojvoda Spoleta pustil do pápeža. Ján VIII., ktorý si nedokázal poradiť so Saracénmi aj so Spoletom, musel Arabom naraz zaplatiť príspevok 25 000 mankov ročne. Strieborný mankus mal hodnotu zhruba 25 austrálskych dolárov (približne 15,5 eura - pozn. prekl.). Táto situácia trvala dva roky.

V roku 881 moslimskí spojenci Neapolčanov dobyli pevnosť Garigliano (staroveký Liri), 14 kilometrov na východ od Gaety, neďaleko Anzia, na sever od Neapola, a po dobu štyridsať rokov beztrestne drancovali okolitý vidiek.

Keď sa vracal zo synody v Ravenne (február 882), pápež Ján VIII. zistil, ako to vyjadril, že "Saracéni sú vo Fondi (pri Ríme v provincii Latina) a Terracine" (80 kilometrov juhovýchodne od Ríma) doma rovnako, ako sú v doma v Afrike. "Hoci sme boli vážne oslabení," napísal pápež, "vyrazili sme do boja s našimi silami, zajali sme osemnásť nepriateľských lodí a zabili veľmi veľa ich mužov." (10) Šesťsto ľudí zajatých Saracénmi bolo oslobodených.

Syrakúzy dobyli moslimovia v roku 878 po deväťmesačnom obliehaní, z ktorého ušlo živých len pár ľudí. Byzantské mesto bolo vydrancované a zničené. Jeho pád uvoľnil ďalšie početné skupiny lúpežných moslimov, ktoré mohli plieniť talianske mestá a veľkomestá.

V roku 880 došlo k víťazstvu byzantských veliteľov nad saracénskymi silami v Neapole a tiež k príchodu vojnových lodí vyslaných cisárom Bazilom do vôd neďaleko Ríma, aby pápež mal čím brániť "územie svätého Petra." (11)

Medzitým Saracéni opäť obrátili svoju pozornosť na južné Francúzsko a severné Taliansko. V roku 734 napadli Avignon a v roku 838 Marseilles a zo svojich základní v Alpách pustošili Provensalsko a severné Taliansko. Najdôležitejšia z týchto základní bola Fraxinet alebo Fréjus neďaleko Toulonu, ktorý dobyli v roku 889.

Z ich základne ich v roku 942 dočasne vytlačil Hugo Arlesský, ktorý rozkázal byzantskej flotile, aby na nich neustále útočila z mora, zatiaľ čo on útočil zo zeme. Horace Mann sa vyjadril (12), že pre tak trochu pragmatických vodcov, ktorí v tej dobe riadili osud Európy, je príznačné, že namiesto toho, aby úplne zničil túto krvilačnú bandu moslimských votrelcov, im Hugo dovolil zostať, kde sa nachádzajú, pod podmienkou, že urobia všetko vo svojich silách, aby zabránili jeho rivalovi Berengarovi, markízovi z Ivrei, v návrate do Talianska ako "kráľovi Talianska".

Tomu sa v roku 945 podarilo vrátiť z Nemecka do Talianska a moslimov z ich brlohu úplne vyhnala až v roku 972 - takmer sto rokov po dobytí Fraxineta - liga talianskych a provensalskych princov.

Medzi tým sa rozšírili do priechodov v Alpách, kde okrádali a vraždili pútnikov na ceste do Ríma. V roku 921 zadlávili veľkú skupinu Angličanov, ktorí boli na púti ku hrobom apoštolov v Ríme, kamene, ktoré na nich skotúľali Saracéni v alpských priechodoch. (13)

174 rokov od prvej križiackej výpravy

Na tomto mieste v údajnom mierumilovnom spolunažívaní medzi moslimami a kresťanmi sa stále nachádzame 174 rokov od zorganizovania prvej križiackej výpravy na oslobodenie svätých miest.

Medzitým, v roku 902, moslimská flotila vyplienila a zničila Demetrias v Tesálii v strednom Grécku a Solún, druhé mesto byzantskej ríše, dobyli v roku 904. Moslimské armády dobyli v roku 887 Hyselu v Carsiane a Amasyu, metropolitné mesto Pontu v Malej Ázii.

Biskup Amasye menom Malacenus chcel zaplatiť výkupné za tých svojich ľudí, ktorí boli zajatí, ale vedel, že byzantský cisár Lev VI. mu nepomôže; tak sa obrátil na pápeža Benedikta IV. v Ríme.

Pápež ho vrúcne prijal a odovzdal mu encyklický list určený všetkým biskupom, opátom, grófom a sudcom a všetkým ortodoxným vyznávačom kresťanskej viery, v ktorom ich žiadal, aby Malacenovi venovali všetku pozornosť a aby ho bezpečne vyprevádzali od mesta k mestu.

V roku 905 pápež Sergius III. pomohol biskupovi Hildebrandovi zo Silva Candida opraviť časť škôd spáchaných na jeho stolci pustošiacimi Saracénmi, ktorí spustošili cirkev Silva Candida v okolí Ríma.

V roku 915 pápež Ján X. úspešne vytvoril kresťanskú ligu s pomocou byzantského admirála Picingliho a jeho flotily. Dokonca i hašteriaci sa princovia južného Talianska spojili sily proti Saracénom, spolu s kráľom Berengarom a jeho armádami zo severného Talianska. Nepriatelia sa schovávali vo svojich pevnostiach v Garigliane neďaleko Gaety, severne od Neapolu. Po trojmesačnej blokáde sa pokúsili prebojovať, no zahnali ich víťazné kresťanské sily.

V roku 934 fátimovský imám al-Ka'im naplánoval trúfalú inváziu do Ligúrie, vedenú Ja'kubom ibn Ishákom al-Tamimím. Druhý menovaný v rovnakom roku zaútočil na Janov a v roku 935 ho dobyl.

Až v roku 972 sa vojvodovi Viliamovi z Provensalska podarilo konečne vyhnať Saracénov z pevností Faxineta. V roku 976 fátimovský kalifovia Egypta vyslali nové moslimské výpravy do južného Talianska. Pôvodne nemecký cisár Oto II., ktorý si zriadil sídlo v Ríme, tieto saracénske sily úspešne porazil, ale v júli 982 bol prepadnutý z úkrytu a jeho armáda bola takmer rozsekaná na kusy.

V roku 977 vyhnali moslimovia Sergia, arcibiskupa damaského, zo svojho stolca. Pápež Benedikt VII. mu dal prastarý kostol svätého Alexeja na rímskom kopci Aventin a tam založil kláštor, ktorý zveril benediktínskej vláde a ktorého bol sám prvým opátom.

Pontifikát pápeža Jána XVIII. (1003-1009) bol skazený hladomorom, morom a lúpežnými bandami Saracénov, ktorí zo svojich základní na Sardínii plienili talianske pobrežie od Pisy až po Rím.

V roku 1010 sa zmocnili Cosenzy v južnom Taliansku. Následne, v roku 1015, dobyli Arabi vedení istým Abú Husajnom Mogehidom (tak sa píše v latinských kronikách) Sardíniu. Tohto človeka považujem za Mudžahída ibn 'Abd Alláha, ktorému arabské zdroje pripisujú inváziu. Saracénske jednotky usadené na Sardínii v priebehu nasledujúcich niekoľkých rokov podpálili Pisu, zmocnili sa La Luny v severnom Toskánsku a spustošili krajinu. Pápež Benedikt VIII. dokázal zostaviť flotilu a vyzvať saracénskeho náčelníka, ktorý sa zbabelo otočil a ušiel na Sardíniu, čím ponechal svoju flotilu na milosť pápežským jednotkám, ktoré zvíťazili.

Mudžahíd ibn 'Abd Alláh potom poslal pápežovi vrece gaštanov a správu, že na budúce leto príde s toľkými vojakmi, koľko je vo vreci gaštanov. Benedikt gaštany prijal a poslal naspäť vrece ryže: "Ak tvoj pán," povedal ohromenému poslovi, "nie je spokojný so škodami, ktoré spôsobil majetku apoštola, nech príde znova a nájde ozbrojeného bojovníka za každé zrnko ryže."

Pápež nečakal na odpoveď, ale preniesol vojnu na územie nepriateľa. Pribral k sebe spojenú flotilu Pisy a Janova a v roku 1017 sa vyplavili ku Sardínii, kde pristihli Mudžahída počas križovania sardínskych kresťanov. Moslimský vodca ušiel do Afriky a Sardíniu obsadili Pisania. Mudžahíd sa pokúšal znovu zmocniť Sardínie až do roku 1050, kedy ho Pisania zajali, za čo im pápež daroval ostrov.

Moslimovia zo Španielska vyplienili v roku 1003 Antibes. V rokoch 1005 a 1016 vyplienili Pisu a v roku 1020 Narbonne.

Okolo roku 1025 pápež Ján XIX. udelil pálium (symbol cirkevnej jurisdikcie) arcibiskupovi Petrovi z Gerony v severovýchodnom Španielsku pod podmienkou, že vykúpi kresťanských zajatcov Saracénov, ako sľúbil pápežovi, keď prišiel na svoju návštevu "ad limina".

Prvá križiacka výprava a prečo sa odohrala

Štyristo šesťdesiattri rokov, ktoré uplynuli od Mohamedovej smrti v roku 632 po zorganizovanie križiackej výpravy na oslobodenie svätých miest v roku 1095, neboli obdobím "mierumilovného spolunažívania" medzi moslimami a európskymi alebo byzantskými kresťanmi. A to ani pre kresťanov žijúcich na moslimami okupovaných územiach. Oni si užívali "mier" jedine tak, že boli čo najnenápadnejší, platili džízu alebo daň z hlavy a prijali štatút osôb bez postavenia (tzv. status dhimmí - pozn. prekl.) v krajinách, ktoré boli pred príchodom moslimských votrelcov kresťanské.

V novom tisícročí sa situácia zmenila k horšiemu. V roku 1009 fátimovský kalif Egypta, abú-'Ali Mansúr al-Hakím, prikázal zničiť svätý hrob v Jeruzaleme. Edikt zničenia podpísal jeho kresťanský tajomník ibn-'Abdun. Moslimovia zničili Ježišov hrob, dóm a horné časti kostola, až kým ich búranie nezastavila veľká hromada trosiek v ich spodnej časti. Kresťania mali jedenásť rokov zakázané čo i len navštíviť rozvaliny alebo sa modliť v troskách.

Šokovaný zničením najsvätejšej svätyne kresťanstva, pápež Sergius IV. prosil o pomoc, aby mohol ísť do Palestíny a opäť ich postaviť. Jeho prosba bola ignorovaná.

Začiatkom piateho storočia, dvesto rokov predtým, ako sa objavil Mohamed, bolo v Afrike sedemsto katolíckych biskupov (14). Dvesto z nich navštívilo kartáginskú synodu v roku 525. Do polovice desiateho storočia ich zostalo štyridsať. Do roku 1050, následkom "mierumilovného spolunažívania", ich bolo už len päť. V roku 1076 boli dvaja. Dozvedáme sa to z listu, ktorý pápež Gregor VII., "Hildebrand", napísal Cyriakovi, arcibiskupovi Kartága v júny 1076. Keďže na platné vysvätenie ďalšieho biskupa je treba troch biskupov, Gregor ho požiadal, aby mu poslal do Ríma vhodného kňaza, ktorý by mohol byť vysvätený ako zastupujúci biskup, aby on (Cyriak) a Servandus, biskup z Buzey v Mauritánii, a nový biskup mohli vysvätiť ďalších biskupov pre afrických katolíkov (15).

Gregor VII. na svojej smrteľnej posteli v roku 1085 sníval o vytvorení kresťanskej ligy proti islamu a povedal, "Radšej by som riskoval svoj život, aby som oslobodil sväté miesta, než vládol vesmíru." (16)

Zdá sa, že to bolo dobytie Jeruzalema seldžuckými Turcami v roku 1076, ktoré napokon zmenilo situáciu, vyčerpalo trpezlivosť európskych kresťanov a naplnilo Gregorovo želanie. Púť na sväté miesta sa stala náročnejšou a na návštevníkov bola uvalená daň z hlavy. Tí, ktorí sa tam odvážili cestovať, boli obťažovaní, okrádaní a niektorí i zotročení.

Na koncile v Piacenze, ktorý zvolal pápež Urban II. a ktorý sa konal v marci 1095, byzantskí delegáti zdôraznili nebezpečenstvo, ktorému čelí kresťanstvo kvôli moslimskej expanzii, a útrapy, ktorým budú čeliť východní kresťania, pokiaľ neveriaci nebudú zahnaní. (17) Zopakovali prosbu cisára Alexia Robertovi Flanderskému, v ktorej ho žiadali, aby sa vrátil na východ s niekoľkými rytiermi, ktorí by pomohli Byzantíncom v ich boji s moslimami.

Ku koncu toho istého roka Urban II. na ďalšom koncile, konanom v Clermont vo Francúzsku, začal prerokúvať návrh a naliehať na európskych kresťanov, aby "Podnikli cestu ku svätému hrobu... nech každý zaprie sám seba a vezme svoj kríž." (narážka na evanjelium podľa Matúša, 16:24, popr. evanjelium podľa Marka, 8:34 - pozn. prekl.) Zhromaždenie sa postavilo a zvolalo, "Je to božia vôľa."

Mohamed zomrel 8. júna 632. Európskym kresťanom trvalo 463 rokov, kým spojili svoje sily a postavili sa na svoju obranu a obranu svojej viery.

Dr. Paul Stenhouse

Poznámky

(1) John Esposito, Islam: the Straight Path, 3. vydanie. OUP, 1998, s. 58.
(2) Viď článok 'Civilizing influence of previous wars fought between East and West', The Weekend Australian, 18. a 19. marca 2006.
(3) Tento článok sa obmedzuje na stručnú diskusiu o týchto tvrdeniach a ich protiargumentom.
(4) The Church in the Dark Ages, J.M. Dent and Sons, London, 1959, s. 336.
(5) Výraz "Saracén" sa niekedy mylne odvodzuje od arabského šarki alebo "človek z východu". Svätý Hieronym ho považoval za meno, ktoré si Arabi dávajú sami a ktoré je odvodené od ich pôvodu od Sáry, Abrahámovej slobodnej ženy, skôr než od Hagar, jeho otrokyne. V mnohých zdrojoch, ktoré používame, sa nachádza výraz "Agarén" alebo "Hagaríni".
(6) List od Adelberta, markíza Toskánska a ochrancu pápežského územia Korziky, pápežovi Sergiovi II. v Liber Pontificalis, n.xliv, vydanie Farnesiana.
(7) Henri Daniel-Rops, The Church in the Dark Ages, ed. cit., s. 472.
(8) Citácia z Runciman, A History of the Crusades, Cambridge University Press, 1951, zv. i, s. 43.
(9) Viď Horace Mann, The Lives of the Popes in the Early Middle Ages, 12 zv. Kegan Paul, London, 1906, zv. iii, s. 321.
(10) epištola 334, úryvok z listu cisárovi.
(11) epištola 296 byzantskému cisárovi Bazilovi, 12. augusta 880.
(12) op. cit., zv. 4, s. 10.
(13) Flodoard (894-966) Chronique de France 919-966, záznam o roku 921.
(14) H. Daniel-Rops, The Church in the Dark Ages, ed. cit., s. 340, 344.
(15) Register Gregora VII., III, 19.
(16) H. Daniel-Rops, Cathedral and Crusade, J.M.Dent and Sons, London, 1957, s. 434.
(17) Steven Runciman, A History of the Crusades, ed. cit., zv. i, s. 105.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama