Náboženské zdroje islamského terorizmu - 2. časť

24. června 2018 v 16:09 | Islamoklast |  Džihád

Otázky súvisiace s džihádom, ktoré sú zasielané náboženským učencom, sa týkajú niekoľkých záležitostí (5):


Samotná definícia, súčasná existencia a oblasť pôsobnosti stavu džihádu. Je džihád jedným z "pilierov" (arkan) alebo "koreňov" (usul) islamu? Naznačuje nevyhnutne vojnu vo vojenskom zmysle, alebo sa dá vnímať ako povinnosť šíriť islam kázaním či dokonca morálny boj medzi dušou a Satanom? (6) Ak to prvé, potom aké sú nevyhnutné podmienky džihádu? Existuje v súčasnosti stav džihádu medzi dar al-islam a dar al-harb? A ako dnes vieme definovať dar al-islam, keď neexistuje kalifát? Je zvyšok sveta automaticky definovaný ako dar al-harb, voči ktorému existuje stav džihádu, alebo to menia dohody a diplomatické vzťahy, ktoré existujú medzi moslimskými krajinami a krajinami "neveriacich" (vrátane charty Organizácie spojených národov)? (7)

Kto sa musí podieľať na džiháde a ako? Je džihád osobnou povinnosťou (fard 'ain) pre každého jedného moslima za všetkých okolností alebo kolektívnou povinnosťou (fard kiffája), ktorá sa môže vykonávať len pod vedením vodcu všetkých moslimov (imám, kalif, amír al-mu'minín)? Je povinný pre ženy a neplnoletých? (Podľa islamského práva si v prípade obranného džihádu za oslobodenie islamského územia od okupácie neveriacimi "žena nemusí pýtať povolenie svojho manžela, ani dieťa od svojich rodičov, ani otrok od svojho pána.") Môže sa moslim zdržať podpory svojich napadnutých bratov alebo poslúchať nemoslimské sekulárne právo, ktoré mu zakazuje podporovať ostatných moslimov v ich boji?

Ako by sa mal džihád bojovať (jus in bellum)? Otázky v tejto oblasti sa týkajú, okrem iného: (a) Je džihád podľa definície aktom konfliktu proti skutočným "neveriacim" alebo sa dá definovať ako duchovný boj proti "sklonom ku zlému"? Ak to prvé, musí mať podobu vojny (džihád fi-sabíl Alláh) alebo sa môže vykonávať formou kázania a získavania konvertitov (da'wa)? (b) Kto je legitímnym terčom? Je povolené zabíjať nebojujúcich civilistov - ženy, deti, starých ľudí a duchovných; "ochraňovaných" nemoslimov v moslimských krajinách - miestnych nemoslimov alebo turistov, ktorých víza sa dajú vykladať ako islamské záruky prechodu (aman); moslimských prizerajúcich? (c) Legitimita samovražedných útokov (istišhád) ako forma džihádu vo svetle prísneho zákazu moslimom vziať si vlastný život na jednej strane a sľubu odmien v posmrtnom živote pre šahída, ktorý padne v džiháde, na strane druhej. (8) (d) Zbrane, ktoré sa môžu použiť. Napríklad, môže sa unesené lietadlo použiť ako zbraň, tak ako počas útokov z 11. septembra, vo svetle islamských zákazov zabíjať väzňov? (e) Status moslima, ktorý pomáha "neveriacim" proti ostatným moslimom. (f) Autorita na vykonanie trestu smrti v neprítomnosti kalifa.

Ako by sa mal džihád financovať? "Finančný džihád" je v islamskej tradícii hlboko zakorenený. Zakladá sa na príkaze, že človek musí v džiháde bojovať svojou dušou, svojím jazykom (džihád al-lissan alebo da'wa) alebo svojimi peniazmi (džihád fi-mal). Preto je finančná podpora džihádu politicky korektná a dokonca dobrá pre podnikanie v prípade bohatého podporovateľa. Prevod zakátu (almužny) vyzbieraného v obci na džihád fi-sabíl Alláh (t.j. džihád na ceste Alláha alebo vojenský džihád) má širokú náboženskú a spoločenskú legitimitu. (9) Pravidlá "vojnovej koristi" (ghaníma alebo faj') vyzývajú, aby pätina (choms) bola poskytnutá mudžahedínovi. Činy, ktoré by sa inak považovali za nábožensky zakázané, sú teda legalizované zaplatením takej "dane" pre džihád. Hoci sa vyskytli pokusy prinútiť moslimských duchovných odsúdiť teroristické činy, do dnešných dní ani jeden neodsúdil finančné príspevky pre džihád.

Dilema umierneného moslima

Môžeme sa bezpečne domnievať, že veľká väčšina moslimov na svete sa netúži zapojiť do džihádu alebo politizovať svoje náboženstvo. Je však taktiež pravda, že pokiaľ ide o náboženské štátne zriadenia na väčšine Arabského polostrova, v Iráne a veľkej časti a severnej Afriky, radikálna ideológia nepredstavuje okrajové a extrémistické prekrútenie islamu, ale skôr dômyselnú a čoraz bežnejšiu interpretáciu. Ani po 11. septembri sa kázne vysielané z Mekky nedajú ľahko odlíšiť od tých z Al-Kájdy.

Čeliac radikálnemu svetonázoru, umiernený, no ortodoxný moslim musí zápasiť s dvomi hlavnými dilemami: problémy s vyvracaním nábožensko-právnych argumentov pre radikálny výklad a odpor voči - alebo dokonca zákaz - podnecovania islamského kultúrneho boja, ktorý by rozdelil členov ummy.

Prvá dilema nie je výhradne islamská. Pre náboženstvá zakladajúce sa na zjaveniach je charakteristické, že menej dodržiavajúci alebo menej ortodoxní veriaci sa budú zdráhať spochybniť fundamentálne dogmy zo strachu z označenia za nedbanlivých alebo odpadlíkov od svojej viery. Uprednostnia platenie svojich poplatkov náboženskej vládnucej vrstve, dúfajúc, že si tým tiež kupujú svoju slobodu od donucovania. Na hlbšej úrovni mnohí veriaci, ktorí nie sú prísni v dodržiavaní, môžu svoj vlastný životný štýl považovať za vec pohody a nie princíp, zatiaľ čo extrémne ortodoxný je pravý veriaci, ktorému sa podriaďujú.

Tento jav je v islame znásobený skutočnosťou, že "arabský" sunnitský islam nikdy neprešiel reformou. (10) Od desiateho storočia chýba islamu akceptovaný mechanizmus na zaradenie princípu alebo textu medzi ideologické zastarané. Do tej doby taký mechanizmus existoval - idžtihád; idžtihád je splnomocnenie učencov dospieť k záverom nie len z existujúcich výkladov a právnych precedensov, ale z ich vlastného prečítania textov. V desiatom storočí sa "brány idžtihádu" zavreli pre väčšinu sunnitského sveta. Stále sa praktizuje v šiitskom islame a islame juhovýchodnej Ázie. Mnohé súfistické (mystické) školy taktiež majú tradície synkretizmu, reformizmu a umiernenosti. Týmto tradíciám však vždy chýbala všeobecná legitimita kvôli ich nearabskému pôvodu a nikdy sa nevedeli ponúknuť ako akceptovaná alternatíva voči ideológiám zrodeným v srdci islamu a vyjadrenými v jazyku proroka. V posledných rokoch tieto spoločnosti podstúpili transformáciu, prijali veľkú časť odnože islamskej ortodoxie zo Stredného východu a stali sa preto vnímavejšími voči radikálnym ideológiám pod vplyvom wahábistických misionárov, iránskeho exportu islamu a krížového opeľovania vyplývajúceho z globalizácie myšlienok v informačnom veku.

Druhá dilema - neochota umiernených konfrontovať radikálov - sa často pripisuje násilnému zastrašovaniu (ktoré bez pochyby existuje), ale má i ďalší náboženský rozmer. Hoci radikáli nemajú problém označiť svojich protivníkov za odpadlíkov, ortodoxní a umiernení moslimovia sa len zriedkavo uchyľujú k tejto zbrani. Taký čin (takfír - obvinenie iného moslima z kacírstva (kufr) kvôli sfalšovaniu koreňov islamu, s tým, že dovoľuje, čo je zakázané a zakazuje, čo je dovolené) sa nedá brať na ľahkú váhu; protirečí si s hlboko zakorenenou hodnotou, ktorú islam prisudzuje jednote medzi veriacimi a svojmu odporu voči fitne (občianskemu sváru). Je iróniou, že náboženský mechanizmus, ktorý bol zdanlivo vytvorený ako nástroj na zachovanie pluralizmu a zabránenie tomu, aby vnútorné spory upadli do občianskej vojny a vzájomných obvinení z kacírstva (ako sa dialo v kresťanskej Európe), stal nástrojom v rukách radikálov na prehlušenie akejkoľvek svojej kritiky.

Preto, aj keď je na moslimské obce vyvinutý nátlak, existuje politická asymetria v prospech radikálov. Umiernení nie sú ochotní predstúpiť a riskovať obvinenie z odpadlíctva. Práve z tohto dôvodu sa mnoho moslimských režimov na Strednom východe a Ázii zdráha zakročiť proti náboženským aspektom radikálneho islamu a uspokojujú sa s riešením len politického násilia. Cestou politiky ústupkov vymieňajú toleranciu džihádu inde za miestny pokoj. Preto strácajú vplyv v prospech radikálov vo svojej spoločnosti.

Západná dilema

V politicky orientovanej západnej spoločnosti je tendenciou domnievať sa, že jestvuje racionálna, pragmatická príčina teroristických činov a že ak sa bude politickým krivdám venovať náležitá pozornosť, jav zmizne. Keď však príčiny nie sú politické, tak je naivné očakávať, že politické gestá zmenia názory radikálov. Pokusy poradiť si s teroristickou hrozbou, ako keby bola oddelená od svojich intelektuálnych, kultúrnych a náboženských zdrojov, sú odsúdené na neúspech. Boj proti terorizmu začína na nábožensko-ideologickej úrovni a musí si osvojiť primerané metódy. Je nutné venovať sa kultúrnym a náboženským zdrojom radikálnej islamskej ideológie, aby sme vyvinuli dlhodobú stratégiu na zdolanie teroristickej hrozby, ktorú stvorili.

Pri venovaní pozornosti tomuto javu je však Západ vo vážnej nevýhode. Západné predstavy o občianskych právach, spolu s právnymi, politickými a kultúrnymi obmedzeniami, bránia vládnemu zasahovaniu do vnútorných záležitostí organizovaných náboženstiev; kvôli nim je ťažké zakázať či trestať štvavé kázne imámov v mešitách (ako to moslimské režimy pravidelne robievajú) alebo potrestať duchovných za fatwy ospravedlňujúce terorizmus. Navyše, dedičstvo kolonializmu odrádza západné vlády od podniknutia krokov, ktoré by sa dali chápať ako protimoslimské alebo ako znaky pretrvávajúcej kolonialistickej ideológie. Toto vystavuje západnú krajinu bojujúcu proti teroristickej hrozbe kritike zvnútra. Aj väčšina novej a prísnej legislatívy na prevenciu terorizmu, ktorá bola uzákonená v niektorých krajinách, sa opiera hlavne o vyšetrovacie právomoci (ako je povolenie neobmedzených administratívnych väzieb atď.) a nezaoberá sa zákazom "ideologických zločinov" zakladajúcich sa na náboženstve (v protiklade k protinacistickým a protirasistickým zákonom, ktoré platia v mnohých krajinách Európy).

Režimy Stredného východu dokázali svoju vytrvalosť v donucovaní náboženských inštitúcií a aj radikálnych šejchov vydávať také výnosy, ktoré sú porovnateľné s ich záujmami. Väčšina z nich však neprejavuje žiadne sklony zapojiť sa do globálnej (t.j. "neveriacej") vojny proti radikálnej islamskej ideológii. Preto je šanca na zaistenie si podpory spojencov zo Stredného východu v boji proti islamskému radikalizmu pochmúrna. Za týchto podmienok bude náročné obmedzovať konverziu mladých moslimov na Západe k myšlienkam radikalizmu, pochádzajúcich z bezpečných domov Stredného východu. Aj tí, ktorí nie sú v priamom kontakte so stredovýchodnými zdrojmi inšpirácie, môžu prevziať ideológiu sprostredkovane prostredníctvom interakcie s moslimami rôzneho pôvodu v školách a na internete.

Boj pekelným ohňom proti pekelnému ohňu

Berúc do úvahy vyššie uvedené, je možné - v rámci západných demokratických hodnôt - zrealizovať komplexnú stratégiu na boj proti islamskému terorizmu v jeho ideologických koreňoch? Po prvé, taká stratégia sa musí zakladať na akceptácii faktu, že po prvý krát od križiackych výprav sa západná civilizácia ocitla v náboženskej vojne; konflikt bol definovaný útočiacou stranou ako takou, s eschatologickým cieľom zničenia západnej civilizácie. Cieľom Západu nemôže byť len obrana či vojenský útok alebo demokratizácia Stredného východu ako všeliek. Musí obsahovať nábožensko-ideologický rozmer: aktívny nátlak na náboženskú reformu v moslimskom svete a nátlak na ortodoxné islamské inštitúcie na Západe a Strednom východe nie len na to, aby sa jasne dištancovali od akéhokoľvek ospravedlňovania násilia, ale aby sa tiež postavili proti radikálnemu táboru za jasného vymedzenia hraníc.

Také dištancovanie sa nedá dosiahnuť deklaráciami odsúdenia v západnom štýle. Musí zahrňovať jasné a záväzné právne výnosy náboženských autorít, ktoré protirečia axiómam radikálneho svetonázoru a prakticky "exkomunikujú" radikálov. V podstate, radikálny naratív, ktorý sľubuje raj tým, ktorí páchajú teroristické činy, sa musí stretnúť s rovnako legitímnou náboženskou silou, ktorá zaručuje pekelný oheň za rovnaké činy. Niektorými prvkami takých výnosov by malo byť, okrem iného:

- výzva na obnovu idžtihádu ako základu reformy islamských dogiem a na zaradenie starých dogiem do historických súvislostí.

- že neexistuje žiaden stav džihádu medzi islamom a zvyškom sveta (a teda že džihád nie je osobnou povinnosťou).

- že porušenie fyzického bezpečia nemoslima v moslimskej krajine je zakázané (haram).

- že samovražedné bombové útoky sú jasnými aktmi samovraždy a preto sú ich páchatelia odsúdení na večný pekelný oheň.

- že morálna alebo finančná podpora teroristických činov je taktiež haram.

- že právny výnos tvrdiaci, že džihád je povinnosťou odvodenou od koreňov islamu, je sfalšovaním koreňov islamu a preto tí, ktorí niečo také vyhlasujú, sa dopúšťajú kacírstva.

Radikálne prvky sa dajú zapudiť len stanovením jasného vymedzenia medzi ortodoxným a radikálnym islamom. Priorita solidarity v islamskom svete hrá do karát radikálom. Len islamský kultúrny boj môže prekresliť hranice medzi radikálnym a umierneným v prospech toho druhého. Taký boj sa musí zakladať na hlbokom porozumení náboženských zdrojov pre ospravedlnenie islamského terorizmu a pláne na vytvorenie legitímnej umiernenej protiváhy voči radikálnemu naratívu v islame. Taký alternatívny naratív by mal mať rozumný základ v islamských učeniach a jeho obhajcovia by mali byť islamskými učencami a vodcami so všeobecnou legitimitou a uznávanou reputáciou. (11) Taktiež by sa mal preveriť proces premeny ázijských moslimských obcí podľa vzoru Stredného východu.

Stratégia na zdolanie radikálnej islamskej ideológie nemôže nadobudnúť podobu bez prehodnotenia západných predstáv o hraniciach slobody vierovyznania a prejavu, definícií náboženského podnecovania a trestného zavinenia náboženských vodcov za činy svojho stáda ako následok ich duchovného vplyvu. Také prehodnotenie sa dotýka základných princípov západnej civilizácie a práva. Za daných okolností je to menšie zlo.

Shmuel Bar

Poznámky

5 - Nasledujúci zoznam otázok je zhromaždený z veľkého súboru fatiew zozbieraných autorom tohto článku v priebehu uplynulých rokov. Fatwy predstavujú otázky laických moslimov a odpovede učencov z rôznych krajín. Niektoré z fatiew boli napísané a zverejnené v mešitách, iné v otvorenej tlači a iné na špecializovaných stránkach na internete.

6 - Toto tvrdenie, obľúbené u modernistov a umiernených, pochádza z jedinečného a nepotvrdeného hadísu, ktorý uvádza: "Prorok sa vrátil z jednej zo svojich bitiek, na čo nám povedal, 'Prišli ste s vynikajúcim návratom, prešli ste od menšieho džihádu k väčšiemu džihádu - boju služobníka (Alláhovho) proti svojim túžbam.'"

7 - Niektoré islamské právne školy pridávajú k dichotómii dar al-islam/dar al-harb tretiu kategóriu: dar al-'ahad, krajiny, ktoré majú mierové zmluvy s moslimami a preto sa na ne nemá útočiť. Ohľadom toho, čo tvorí základ pre rozlíšenie, či krajina patrí do dar al-islam, nejestvuje zhoda. Niektorí učenci tvrdia, že pokiaľ môže moslim otvorene praktizovať svoju vieru, krajina nie je dar al-harb.

8 - Treba poznamenať, že v historických paradigmách "samovražedného" teroru, ktoré sa používajú ako autorita na ospravedlnenie takých útokov, sa mučeník nezabil sám, ale skôr sa dostal do situácie, v ktorej by ho s najväčšou pravdepodobnosťou zabili. Technicky preto neporušil koránový zákaz, že moslim si nesmie vziať život. Ciele samovražedných teroristov prastarých čias boli tiež dosť odlišné - predstavitelia vládnucej triedy a ozbrojení (moslimskí) nepriatelia. Súčasná paradigma samovražedných bombových útokov vyzvala na nové zváženie tohto aspektu.

9 - Popredný fundamentalista šejch Jusúf Al-Karadáví, napríklad, vydal fatwu, podľa ktorej sú moslimovia povinní financovať džihád z peňazí vyzbieraných na charitu (zakát). (Fatwa z 11. apríla 2002 na stránke islamonline.)

10 - Pravda, náboženstvá sú prirodzene konzervatívne a menia sa pomaly. Náboženské reformy sa rodia a legitimizujú prostredníctvom autority najvyššieho duchovného vodcu (pápeža alebo imáma), akceptovaného mechanizmu konsenzu učencov (Talmud, idžma škôl právnej vedy v ranom islame), vnútornej revolúcie (protestantizmus) alebo vonkajšej sily (zničenie Druhého chrámu v judaizme). Islam sa kanonizoval v desiatom storočí a preto neprešiel žiadnou z týchto "reforiem".

11 - Na tomto mieste môže pesimista uviesť, že dnes sú všetci vedúci islamskí učenci na Strednom východe, ktorí sa tešia takej prestíži, v radikálnom tábore. Ale vyskytli sa prípady "kajúcnych" radikálov (v Egypte), ktorí odvolali (hoci vo väzení a po primeranom "presviedčaní") svoje vyhlásenia takfíru proti režimu. V Indonézii umiernené hnutie Nahdlatul Ulama, vedené bývalým prezidentom Abdurrahmánom Wahídom, predstavuje úprimnú verziu umierneného islamu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama