Náboženské zdroje islamského terorizmu - 1. časť

19. června 2018 v 20:16 | Islamoklast |  Džihád

Hoci terorizmus - ani v podobe samovražedných útokov - nie je z definície islamským javom, nemožno ignorovať, že leví podiel na teroristických činoch a tie najničivejšie z nich v uplynulých rokoch boli spáchané v mene islamu. Táto skutočnosť vyvolala na Západe i v moslimskom svete dôležitú diskusiu týkajúcu sa spojitosti medzi týmito činmi a učením islamu. Väčšina západných analytikov váha v dobrej viere identifikovať také činy s učením jedného z veľkých svetových náboženstiev a radšej ich považujú za prekrútenie náboženstva, ktoré je v podstate mierumilovné a tolerantné.


Západní lídri ako George W. Bush a Tony Blair (článok je z roku 2004 - pozn. prekl.) opakujú znova a znova, že vojna proti terorizmu nemá nič do činenia s islamom. Je to vojna proti zlu.

Neislamské etiológie (etiológia - náuka o pôvode a príčinách - pozn. prekl.) tohto javu zahrňujú politické príčiny (izraelsko-arabský konflikt), kultúrne príčiny (vzbura proti západnému kultúrnemu kolonializmu) a sociálne príčiny (odcudzenie, chudoba). Hoci by žiadna verejná osobnosť na Západe nepoprela imperatív boja proti terorizmu, je rovnako politicky korektné pridať dodatok, že na to, aby sme vojnu vyhrali, sa treba venovať týmto (oprávneným) krivdám týkajúcich sa príčin terorizmu. Skeptik môže poznamenať, že mnohé spoločnosti sa môžu sťažovať na podobné veci, ale nedali zrod náboženským ideológiám, ktoré ospravedlňujú neobmedzený terorizmus. Napriek tomu interpretácia, ktorá kladie vinu za terorizmus na náboženstvo a kultúrne črty, riskuje označenie za bigotnú a islamofóbnu.

O politickej motivácii vodcov islamistických, džihádistických hnutí netreba pochybovať. Letmý pohľad na dejiská, kde také hnutia prekvitali, ukazuje, že väčšina sa priživuje na svojom politickom - a zvyčajne vojenskom - strete so Západom. Tak tomu bolo v Indii a Sudáne v devätnástom storočí a v Egypte a Palestíne v dvadsiatom. Morálne ospravedlnenie a mocenské páky týchto hnutí však zväčša neboli formulované v politických pojmoch, ale zakladali sa na islamských náboženských zdrojoch autority a náboženských princípoch. Využívaním týchto pák a apelovaním na hlboko zakorenené náboženské presvedčenia radikálni vodcovia úspešne motivujú islamských teroristov, vytvárajúc pre nich spoločenské prostredie, ktoré poskytuje súhlas a náboženské prostredie, ktoré poskytuje morálne a právne schválenie ich činov. Úspech radikálnych islamských organizácií v nábore, prideľovaní a ideologickej starostlivosti o spiacich aktivistov (teroristi z 11. septembra sú hlavným príkladom) bez toho, aby utekali alebo podliehali návnade západnej civilizácie, dokazuje hlbokú ideologickú povahu javu.

Považovať islamský terorizmus za následok len politických a spoločensko-ekonomických faktorov preto neučinilo zadosť významu náboženskej kultúry, v ktorej je tento jav zakorenený a rozvíjaný. Aby sme pochopili motiváciu pre tieto činy a načrtli efektívnu stratégiu pre vojnu proti terorizmu, je nevyhnutné pochopiť nábožensko-ideologické faktory - ktoré sú hlboko zakorenené v islame.

Svetonázor radikálneho islamu

Súčasný medzinárodný islamistický terorizmus je prirodzenou odnožou islamského fundamentalizmu dvadsiateho storočia. "Islamské hnutie" vzniklo v arabskom svete a Britmi ovládanej Indii ako reakcia na bezútešný stav moslimskej spoločnosti v týchto krajinách; sociálna nespravodlivosť, odmietnutie tradičných zvykov, prijatie cudzej nadvlády a kultúry. Neduhy súčasných moslimských spoločností vníma ako zblúdenie od "priamej cesty" (as-sírat al-mustakím) a riešením na všetky neduhy je návrat k pôvodným zvykom islamu. Predmetné problémy môžu byť sociálne alebo politické; nerovnosť, korupcia a útlak. Ale v tradičnom islame - a určite vo svetonázore islamských fundamentalistov - nejestvuje odluka politického a náboženského. Islam je v podstate náboženstvo i režim (dín wa-dawla) a nijaká oblasť ľudskej činnosti nie je mimo jeho kompetenciu. Nech je povaha problému akákoľvek, "islam je riešenie."

Základný prvok vo svetonázore radikálnych islamistov je ahistorický: dokonalosť spočíva vo zvykoch proroka a udalostiach jeho doby; preto sú náboženské novoty, filozofický relativizmus a intelektuálny či politický pluralizmus kliatbou. V takom svetonázore môžu existovať len dva tábory - dar al-islam ("dom islamu" - t.j. moslimské krajiny) a dar al-harb ("dom vojny" - t.j. krajiny, v ktorých vládne akýkoľvek režim okrem islamu) - ktoré stoja proti sebe až do konečného víťazstva islamu. Radikáli privádzajú tieto pojmy k extrémnemu záveru; majú však hlboké korene v islame hlavného prúdu.

Hoci spúšťačom pre "islamské prebudenie" bolo často stretnutie so Západom, islamsky motivované vzbury proti koloniálnym mocnostiam zriedkavo zahrňovali jednotlivcov z ostatných moslimských krajín alebo prepukli na hraniciach území, o ktoré bojovali. Až do 80-tych rokov 20. storočia väčšina fundamentalistických hnutí ako Moslimské bratstvo (Ichwán Muslimún) hľadelo dovnútra; západná nadradenosť sa považovala za výsledok toho, že moslimovia sa vzdali učenia proroka. Riešením preto bola najprv "reislamizácia" moslimskej spoločnosti a obnova islamskej vlády, založenej na islamskom práve (šaría). V tejto súvislosti bol džihád namierený hlavne proti "odpadlíckym" moslimským vládam a spoločnostiam, zatiaľ čo historický útočný džihád moslimského sveta proti neveriacim bol odložený (prinajmenšom do obnovy kalifátu).

Až do 80-tych rokov 20. storočia neboli pokusy zmobilizovať moslimov na celom svete pre džihád v jednej oblasti sveta (Palestína, Kašmír) úspešné. Sovietska invázia do Afganistanu bola rozhodujúcou udalosťou, keďže oživila predstavu účasti v džiháde s cieľom vyhnať "neveriaceho" okupanta z moslimskej krajiny ako "osobnú povinnosť" (fard 'ain) každého schopného moslima. Základ tejto povinnosti sa odvodzuje od "nezvratnosti" islamskej identity tak pre jednotlivých moslimov (preto trest smrti pre "odpadlíkov" - napr. Salmana Rushdieho), ako aj moslimských území. Preto akákoľvek krajina (Afganistan, Palestína, Kašmír, Čečensko, Španielsko), ktorá bola kedysi pod nadvládou islamského práva, sa nesmie vrátiť k nadvláde iného práva. V takom prípade sa stáva "osobnou povinnosťou" všetkých moslimov v krajine bojovať v džiháde, aby ju oslobodili. (1)

Ak neuspejú, stáva sa povinnosťou každého moslima v určitom okruhu od tej krajiny, aby sa zapojil do džihádu a tak ďalej. V súlade s tým, vzhľadom k počtu moslimských krajín "okupovaných neveriacimi" a dĺžke času tých okupácií, sa tvrdí, že sa stalo osobnou povinnosťou všetkých moslimov zapojiť sa do džihádu. Táto povinnosť - pokiaľ ju berú vážne - nie je o nič menším náboženským príkazom než ostatných päť pilierov islamu (vyhlásenie viery alebo šaháda, modlitba, pôst, charita a hadždž). De facto (a v niekoho očiach de jure) sa stáva šiestym pilierom; moslim, ktorý ho nepraktizuje, zdedí peklo.

Taká filozofia, prisudzujúca hlavný význam povinnosti džihádu, nie je novinkou súčasného radikálneho islamu. Sekta cháridžovcov zo siedmeho storočia, v dejinách islamu neslávne známa ako príčina moslimskej občianskej vojny, prevzala tento postoj a realizovala ho. Ale stredoveký islam odmietol cháridžitskú doktrínu ako kacírstvo. Novinkou je, že islam hlavného prúdu ticho prijíma základné stavebné bloky tejto "neocháridžitskej" školy.

Sovietska porážka v Afganistane a následný pád Sovietskeho zväzu boli vnímané ako eschatologické znamenie predznamenávajúce obnovu džihádu všeobecne proti svetu neveriacich a apokalyptickú vojnu medzi islamom a kacírstvom, ktorá sa skončí vládou islamu na svete. Islamistický svetonázor, ktorý sa vynoril z afganskej skúšky ohňom, vypracoval spolu s obnovou džihádu ideológiu posadnutú smrťou, v ktorej je smrť idealizovaná ako vytúžený cieľ a nie nevyhnutne ako zlo vo vojne. (2)

Odnož tejto filozofie predstavuje dilemu pre teórie zastrašovania. Islamské vojnové tradície dovoľujú moslimským silám ustúpiť, ak je ich početná sila menej než polovičná oproti nepriateľovi. Iné tradície idú ďalej a dovoľujú ústup len tvárou v tvár desaťnásobnej presile nepriateľa. Dôvodom je, že akt džihádu je podľa definície aktom viery v Alláha. Bojom proti slabšiemu či rovnocennému nepriateľovi sa moslimovia spoliehajú na vlastné sily a nie na Alláha; vstupom do boja aj napriek nepriazni mudžahíd dokazuje svoju absolútnu vieru v Alláha a v súlade s tým bude odmenený.

Politika islamistického radikalizmu splodila tiež mentalitu bello ergo sum (bojujem, teda som) - islamskí vodcovia neustále potrebujú ľudové džihády, aby posilnili svoj vodcovský status. Úspech plodí ďalší úspech: útoky v Spojených štátoch dali zrod druhej vlne mudžahedínov, ktorí chcú napodobňovať svojich hrdinov. Vnímanie odhodlania na strane Západu je kritickým faktorom pri utváraní postoja moslimského obyvateľstva voči radikálnym myšlienkam. Preto spôsob, akým Spojené štáty zaobchádzajú so súčasnou krízou v Iraku, súvisí s budúcnosťou radikálneho islamistického hnutia. V týchto kruhoch je americká okupácia Iraku prirovnávaná ku sovietskej invázii do Afganistanu; pocit amerického zlyhania by živil apokalyptickú ideológiu džihádu.

Zákonnosť džihádu

Tieto presvedčenia sa bežne považujú za typické pre radikálnu islamskú ideológiu, ale len zopár ortodoxných islamských učencov by poprelo, že sú hlboko zakorenené v ortodoxnom islame, alebo by zavrhlo samotnú ideológiu džihádu v zmysle vojenského boja ako cudziu základným princípom islamu.

Preto sa značná časť diskusie medzi radikálmi a neradikálmi netýka náboženských princípov samotných, ale ich dôsledkov pre skutočné správanie založené na podrobnom právnom výklade tých princípov. Tento právny výklad je dušou diskusie. Ani medzi umiernenými islamskými učencami, ktorí odsudzujú teroristické činy (hoci s rezervou, aby do tej kategórie nezaradili činy spáchané proti Izraelu), neexistuje zhoda ohľadom toho, prečo by mali byť odsúdené: mnohí modernisti uznávajú existenciu povinnosti džihádu v islame, no vyzývajú na "islamský protestantizmus", ktorý by zbavil islam pozostatkov anachronistických presvedčení; konzervatívni umiernení nachádzajú v tradičnej islamskej právnej vede (šaría) právne ospravedlnenie pre odklad príkazu k džihádu; iní využívajú lingvistickú analýzu, aby poukázali, že etymológia slova džihád (džahada) v skutočnosti znamená "zápasiť", nie "svätá vojna", a nemusí mať nevyhnutné vojenskú konotáciu. (3)

Legalistický prístup nie je suchopárnou záležitosťou učencov. Ideálny islamský režim je nomokracia: právo je dané a nemenné a zostáva na vodcoch ummy (islamskej obce), aby ho uplatňovali na dennodennej báze (nomokracia - vláda podľa zákonov - pozn. prekl.). Islam nie je ľahostajný voči žiadnej stránke ľudského správania; všetky možné činy majú potenciálne náboženské postavenie, siahajúce od "povinnosti" (fard, plurál fara'íd); "odporúčané" (mandub); "dobrovoľné" (džaíz); "povolené" (mubah); "trestuhodné" (makruh) a "zakázané" (haram). Táto taxonómia ľudského správania má ďalekosiahly význam pre veriacich: vykonávaním všetkých svojich náboženských povinností zdedia raj; ak to neurobia ("hriechy zanedbania") alebo ak budú robiť to, čo je zakázané ("hriechy spáchania"), budú odsúdení do pekla. Preto sa o takých záležitostiach, ako je legitimita džihádu - zdanlivo odvodená od koreňov islamu - nedá rozhodnúť abstraktnou morálkou (4) alebo politikou, ale dôslednou právnou analýzou a výnosom (fatwou) v súlade so šaríou, vykonanými autoritatívnym islamským učencom ('alem, plurál 'ulamá).

Používanie fatiew na výzvy k násilným činom sa po prvý krát stalo na Západe známym vďaka fatwe ajatolláha Chomejního proti Salmanovi Rushdiemu a opäť po fatwe Usámu bin Ládina proti Spojeným štátom a Izraelu z roku 1998. Ale ako skutočnému nástroju náboženského uvažovania sa im nedostalo pozornosti, ktorú si zaslúžia. Analytici si fatwy často vysvetľujú ako nič viac než cynické využitie náboženskej terminológie v politickej propagande. Tento výklad nerobí zadosť dôkladnému procesu právneho zdôvodňovania vynaloženého na tieto dokumenty a významu, ktorý ich autori a ich cieľové publikum skutočne priznávajú náboženskej pravdivosti svojich výnosov.

Politickú silu týchto fatiew v moslimskej politickej spoločnosti vyskúšali v priebehu času rebeli a povstalci od Arabského polostrova cez Sudán až po Indiu a Indonéziu. Zároveň ich využívajú moslimské režimy, aby zvýšili svoju islamskú reputáciu voči vonkajším a domácim nepriateľom a na legitimizovanie svojej politiky. Toto urobil sudánsky mahdí počas svojej vzbury proti Britom (1881-85); osmanský kalifát (december 1914) v prvej svetovej vojne; sýrsky režim proti vzbure v severnej Sýrii (1981) a po nevyhnutných úpravách egyptský prezident Anwar Sadat, aby legitimizoval svoju mierovú politiku voči Izraelu.

Fatwy schvaľované šejchmi a 'ulamá, ktoré stanovujú, že džihád je "osobnou povinnosťou", preto hrajú kľúčovú úlohu v podpore radikalizmu a v budovaní podpornej infraštruktúry pre radikálov v tradičnej islamskej obci. Hoci môžeme nájsť mnohé fatwy, ktoré obhajujú rôzne prejavy terorizmu, fatwy, ktoré stanovujú, že tí, ktorí konajú tieto činy nepôjdu do raja ale zdedia peklo, sú zriedkavé.

Shmuel Bar

Poznámky

1 - "Ak neveriaci okupujú územie patriace moslimom, je povinnosťou moslimov vypudiť ich a získať krajinu späť; Španielsko bolo moslimským územím viac než osemsto rokov, kým ho dobyli kresťania. Oni (t.j. kresťania) doslova a prakticky vyhladili celé moslimské obyvateľstvo. A teraz je našou povinnosťou obnoviť moslimskú vládu v tejto našej krajine. Celá India vrátane Kašmíru, Hajdarábadu, Ásamu, Nepálu, Barmy, Biháru a Džunágadhu bola kedysi moslimským územím. Ale toto obrovské územie sme stratili a padlo do rúk neveriacich jednoducho preto, že sme zanechali džihád. A Palestína, ako je dobre známe, je v súčasnosti okupovaná Židmi. Dokonca naša prvá kibla, Bajt-ul-Mukaddás, je v ich nelegálnom vlastníctve." - Džihád ul-Kuffári wal-Munáfikín.

2 - Toto je charakterizované dôrazom na verše v Koráne a príbehoch ospevujúcich mučeníctvo ("Prečo lipnete na tomto svete, keď ten druhý je lepší?") a chválením výhod raja ako skutočnej a dokonca zmyselnej existencie.

3 - Toto je skôr zavádzajúci argument. Vo všetkých výskytoch pojmu v tradičných islamských textoch - a čo je dôležitejšie, v akceptovanom význame pre veľkú väčšinu súčasných moslimov - ten pojem znamená božsky nariadenú vojnu.

4 - Často citovaný verš "dokazujúci" neprimeranosť ľudského svedomia v súvislosti so záležitosťami džihádu je Korán 2:216: "Bol vám predpísaný boj, i keď sa vám protiví. Môže sa vám však protiviť niečo a pritom je v tom pre vás dobro. Môže sa vám ale aj niečo zapáčiť a pritom je v tom pre vás zlo. A Boh vie, ale vy neviete."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama