Masakre kalifátu - 2. časť

29. března 2018 v 21:45 | Islamoklast |  Z histórie

3.2 Masakre kalifátu od roku 1840 do roku 1860


V skutočnosti to bol nepretržitý výskyt genocídy, kvôli čomu bol Západ nútený zasiahnuť do osmanských záležitostí, čo viedlo až ku konečnému kolapsu štátu. V roku 1842 spáchali moslimovia nasledujúci masaker:

Badr Chán Beg, hakkarský kurdský amir, spolu s ostatnými kurdskými silami vedenými Núralláhom, zaútočil na Asýrčanov so zámerom vypaľovať, zabíjať, zničiť a ak to bolo možné, vykoreniť asýrsku rasu z hôr. Neľútostní Kurdi zničili a vypálili všetko, čo sa dostalo do ich dosahu. Nastal masaker, v ktorom sa nerozlišovalo. Ženy boli privedené pred amira a boli chladnokrvne zavraždené. Nasledujúci incident ilustruje odporné barbarstvo: chytili staršiu matku Mara Šimuna, patriarchu východnej cirkvi, a potom, ako na nej spáchali najohavnejšie zverstvá, rozsekli jej telo na dva kusy a hodili ich do rieky Zab so zvolaním, "choď a daj svojmu prekliatemu synovi vedieť, že na neho čaká rovnaký osud." Bolo zabitých takmer desať tisíc Asýrčanov a zajatých bolo rovnako veľa žien a detí, z ktorých väčšinu poslali do Džeziri, aby ich predali ako otrokov a aby ich venovali ako dary vplyvným moslimom. (Death of a Nation, pp. 111-112). (23)

Podobné udalosti sa odohrali v roku 1846. (24) Osmanská vláda ani jej bezpečnostné sily nezasiahli ani v jednom prípade, aby zabránili masakrom či aby potrestali vinníkov, čím naznačili, že sú s výsledkom spokojní, a kalifát sa tak stal komplicom masakrov. V roku 1847 moslimské sily zavraždili 30 000 členov asýrskej kresťanskej komunity. Dobrý príklad spoluviny kalifátu na masakroch kresťanov, rozpútaných jednotlivými moslimami, sa vyskytol v Libanone a Sýrii v roku 1860 a napokon ich ukončila až intervencia francúzskych síl:

Od apríla do júla vypálili drúzske a kurdské sily v Libanone do tla viac než šesťdesiat dedín v oblastiach Al-Matn a Al-Šúf. Potom nasledovali veľké mestá. Osmanský veliteľ posádky opäť ponúkol maronitskému obyvateľstvu azyl, tak ako ho ponúkol malým dedinám, pričom ich žiadal o zloženie zbraní, a potom ich zavraždil v miestnom karavansaraji (karavansaraj - orientálny hostinec umiestnený pri hlavných cestách, ktorý slúžil k zotaveniu pri karavánach - pozn. prekl.). Taký bol osud Dajr al-Kamaru, ktorý stratil 2600 mužov; Džezzínu a okolia, kde bolo zavraždených 1500 mužov; Hasbaje, kde bolo chladnokrvne zabitých 1000 až 6000 mužov; Rašaji, kde ich zahynulo 800. Rozkazy pre Hasbaju zneli, že žiadny muž vo veku od sedem do sedemdesiat rokov nesmie byť ušetrený. Zlomyseľné oči sa kochali pohľadom na znetvorené, zmiešané telá starých a mladých na nádvorí paláca Šihábovcov. Zahlé, najväčšie z miest s 12 000 obyvateľmi, odolávalo krátky čas a potom podľahlo útoku armády, zahrňujúcej bojovníkov z Harwanu a beduínov z púšte. Mesto leží útulne v hlbokej rokline vyrytou riekou Berdawni, prúdiacej z hory Sannín. Sotva nejaký dom unikol plameňom. Celkové straty na životoch v rozsahu troch mesiacov a priestoru dlhého niekoľko kilometrov sa odhadovali na 12 000. Z Libanonu preskočila iskra nenávisti do Damasku a podnietila moslimské nepriateľstvo, spôsobené politikou Ibrahima Pašu a rovnostárskymi podmienkami hatt-i humayunu (sultánovho ediktu - pozn. prekl.). Asýrska štvrť bola podpálená a asi 11 000 jej obyvateľov bolo zabitých mečom. (25)

3.3 Balkánske masakre 70-tych rokov 19. storočia

V Bosne a Hercegovine žilo vidiecke kresťanské roľníctvo stále v systéme nevoľníctva a čelilo vysokým daniam kalifátu, ktoré moslimovia znášať nemuseli. Balkánci trpeli v roku 1874 slabou úrodou, kvôli čomu hrozil hlad, no Osmanský štát, ktorý mal ďaleko od toho, aby obyvateľstvu pomáhal, stále požadoval zvyčajné dane - opäť, ovplyvnené islamským právom. (26) Pohár trpezlivosti napokon pretiekol v roku 1875, keď sa kresťania Bosny a Hercegoviny vzbúrili proti kalifátu. Povstanie sa rozšírilo do Srbska a Čiernej hory, ktoré mali od roku 1829 autonómiu, hoci zostali pod osmanskou nadvládou. Vzbura sa čoskoro rozšírila do Bulharska, ktoré kvôli veľkej tureckej a moslimskej komunite v krajine a jej blízkosti ku hlavnému mestu ríše nemalo žiadne práva na autonómiu.

"Nový sultán Abdulhamid II. (v dejinách známy správne ako "Červený sultán") nemal so vzbúrencami žiadne zľutovanie." (27) Politika kalifátu bola genocídna: "celé dediny boli zrovnané so zemou a obyvatelia povraždení. Bulharskí väzni boli podrobení najbarbarskejšiemu mučeniu a potom zastrelení." (28) Medzi aprílom a augustom 1876 sily kalifátu strašným spôsobom zavraždili tisíce bulharských kresťanov - len v máji bolo zmasakrovaných 12 000 mužov, žien a detí. (29) Veľmoci zareagovali tak, že kalifátu vyslali Andrášiho nótu, pomenovanú podľa maďarského ministra, navrhujúcu reformy v osmanskej správe, prijatie ktorých sultán predstieral. Balkánski kresťania však po svojich skúsenostiach odmietli brať vážne osmanské sľuby, keďže nemali pevné záruky zo Západu.

Veľmoci, s dôležitou výnimkou Británie, poslali v tom čase Osmanskej ríši Berlínske memorandum, v ktorom hrozili pomocou balkánskym vzburám, pokiaľ nebudú navrhované reformy zavedené do dvoch mesiacov. Kvôli britskej neúčasti sa však Osmania cítili byť dostatočne sebavedomí na to, aby túto radu ignorovali. Rusko sa začalo pripravovať na prepadnutie Osmanského kalifátu, ale tomu zabránila medzinárodná konferencia v Konštantínopole, kde Abdulhamid II. schválil ústavné reformy navrhnuté jeho ministrom Midhatom Pašom, mužom liberálnych názorov, ktoré obsahovali lepšie zaobchádzanie s kresťanmi. Lenže doslova hneď potom, ako konferencia skončila, bol Midhat Paša odstránený a zanedlho potom zabitý. Nová ústava bola takisto stiahnutá, spolu so zárukami pre kresťanov. (30) To bolo demonštráciou, že prenasledovanie kresťanov bude pokračovať dovtedy, kým bude existovať kalifát.

Napokon viedlo osmanské vykrúcanie sa a zrada k rusko-rumunskému útoku a k britskej intervencii, čo v roku 1878 vyústilo do Berlínskej dohody, ktorá uznávala úplnú nezávislosť Srbska, Rumunska a Čiernej hory, zatiaľ čo Rakúsko okupovalo Bosnu a Novopazarský sandžak. Bulharsko získalo domácu vládu, zatiaľ čo východná Rumélia, susediaca na východe s Tráciou, mala vždy mať kresťanského guvernéra. (31) Vojna stála kalifát mnoho z jeho európskeho územia, z čoho mali balkánski kresťania radosť. Treba však priznať, že po novom nezávislé balkánske štáty boli po roku 1878 často rovnako nábožensky fanatické a kruté voči svojim moslimským komunitám, ako bol kalifát voči kresťanom, a následne mnoho moslimov, často prenasledovaných, migrovalo do Osmanskej ríše.

Dôležitejšou stratou pre Osmanský kalifát bola britská podpora. Správy o bulharských masakroch sa stretli s ľudovým pobúrením. Premiér Disraeli, obávajúci sa ruských expanzionistických plánov, odmietol príbehy o masakroch ako obyčajnú propagandu - "kaviarenské klebety". Jeho kolega Gladstone, vodca opozície, napísal slávny pamflet pomenovaný Bulharské hrôzy a otázka východu, ktorý sa tešil veľkým predajom. Určitú dobu bol Osmanský kalifát objektom rovnako veľkého opovrhovania ako dnes nacistické Nemecko. Situácii nepomohli ani činy sultána kalifátu, Abdulhamida, ktorými porušil svoje sľuby o lepšom zaobchádzaní s kresťanmi, prednesené na Berlínskom kongrese. (32)

3.4 Masakre 90-tych rokov 19. storočia

Na druhej strane, Osmania pokračovali v masakrovaní celých kresťanských komunít. Najneslávnejšou udalosťou boli masakre v rokoch 1894-96, kedy boli tisíce arménskych a asýrskych kresťanov - viac ako 300 000 - brutálne zavraždené na podnet Červeného sultána Abdulhamida II. Spojenectvo s Nemeckom mu dalo istotu pred akoukoľvek reakciou Európy, a ukázalo sa, že má pravdu. Len v samotnom Konštantínopole bolo zavraždených šesť tisíc arménskych kresťanov. (33) V Británii sa Gladstone vrátil z dôchodku, aby požadoval akciu proti Osmanom, a britská vláda skutočne oslovila ostatné mocnosti s touto témou, no nikto nemal záujem podniknúť akékoľvek opatrenia. (34) Tureckým silám, čeliacim nacionalistickým partizánom v Macedónsku, poslednej európskej provincii stále pod úplnou osmanskou kontrolou, chýbala zdržanlivosť. Turecké autority, čeliace v roku 1897 povstaniu na Kréte, nielen potlačili vzburu, ale vstúpili do vojny s Gréckom, v ktorej porazili starého nepriateľa, čo viedlo len ku zásahu mocností a k tomu, že trvali na tom, aby mal ostrov kresťanského guvernéra.

3.5 Genocída z roku 1915

24. apríla 1915 nariadili osmanské úrady deportáciu prakticky celého arménskeho a asýrskeho kresťanského obyvateľstva východnej Malej Ázie do Sýrie a Iraku, vtedy súčasti Osmanskej ríše, a zavraždenie mnohých z nich. Genocída počas roka pokračovala. Ku koncu roka 1915 bolo zavraždených 1 500 000 Arménov a 250 000 Asýrčanov. Mnohé ženy boli znásilnené a deti boli unesené a zotročené, aby boli vychované ako moslimovia. Mnohí kresťania - najmä ženy - boli ukrižovaní (fotografie stále existujú).

Asi 200 000 Arménov sa vyhlo etnickej čistke/masakru konvertovaním na islam. Celé dediny konvertovali na islam, aby sa vyhli masakru. Kostoly boli zničené alebo pošpinené premenou na stodoly. Došlo k vážnemu pokusu o zničenie každého náznaku kresťanskej identity v regióne. Osmanské "ospravedlnenie" pre tieto činy sa týka tvrdenia, že Arméni sú piatou kolónou a že Arméni sú v ruskej armáde. Toto ignoruje skutočnosť, že ruskí Arméni nemali na záležitosti veľký vplyv, že v ruskej armáde slúžili taktiež moslimské turkické národy, a že Asýrčanov bolo v ruských ozbrojených silách len zopár, ak vôbec nejakí. V roku 1914 osmanskí Arméni vyhlásili svoju lojálnosť štátu, napriek izolovaným prebehnutiam a malému povstaniu v Kilíkii. Osmania nepravdivo tvrdili, že vo Vane je povstanie a že k tomu zabíjaniu došlo v kontexte občianskej vojny. Toto tvrdenie je pravdepodobne nepravdivé, keďže v Osmanskej armáde slúžilo 250 000 Arménov. V skutočnosti arménski vojaci zabránili tomu, aby ruskí vojaci zajali jedného z osmanských vodcov, Envera Pašu, po jeho porážke v boji. (35)

Väčšinu vrážd vykonala obyčajná polícia, hoci bola založená "Zvláštna organizácia", skladajúca sa z bežných zločincov prepustených pod podmienkou, že zavraždia Arménov. (36) Navyše, pri osmanskom útoku v roku 1918 boli zavraždení dokonca i ruskí Arméni - v Baku ich bolo zavraždených 15 000. Arménski utečenci sa využívali na bajonetové cvičenia. (37) Aby som bol spravodlivý, musím poznamenať, že mnohé arabské dediny v Sýrii pomohli arménskym utečencom a niektorí moslimskí náboženskí predstavitelia protestovali voči politike. (38) Turecko stále popiera historickosť genocídy. Hitler ospravedlnil svoju politiku tým, že svet neurobil nič, keď Osmania masakrovali Arménov, takže nebude robiť nič, aby zabránili jeho plánom s tými ľuďmi, ktorých chcel zlikvidovať.

Záver

Masakre moslimov, spáchané Grékmi v roku 1821 a neskôr ostatnými balkánskymi národmi po získaní nezávislosti, boli rovnako neobhájiteľné ako masakre spáchané moslimami na kresťanoch. Medzi masakrami spáchanými Grékmi a ostatnými balkánskymi národmi v 19. storočí a masakrami spáchanými kalifátom existujú jasné rozdiely. Grécke masakre priniesli hanbu skôr gréckemu nacionalizmu než kresťanstvu; tie ohavnosti boli spáchané skôr v mene nacionalizmu než kresťanstva. Navyše, Gréci neboli vládou, ale povstaleckou skupinou (očividne sa to nevzťahuje na masakre spáchané vtedy, keď sa balkánske provincie stali štátmi). Masakre spáchané kalifátom však boli iného charakteru. Ani Gréci by si nenárokovali božskú inšpiráciu pre grécky nacionalizmus a dnes by masakre ospravedlňovalo len zopár z nich. Moslimovia však veria práve tomu, že kalifát je božsky prikázaný a že džihád je skutočne božsky inšpirovaný. Genocída bola spáchaná v mene kalifátu a džihádu.

Navyše, kalifát bol legálnou vládou Grékov a ostatných balkánskych národov; mal povinnosť skôr obraňovať než vyhladzovať svojich podriadených. To predstavuje pre moslimov, snažiacich sa o obrodu kalifátu, dva problémy: po prvé, vláda, ktorá verí, že je legitímne páchať vraždy v mene náboženstva, je pre svoje možné obete sotva lákavou predstavou; po druhé, keďže kalifát sa považuje za božsky nariadený, moslimom neostáva iné než obhajovať myšlienku, že boh nariadil vraždenie nevinných žien a detí kvôli náboženstvu.

Problémom je, že grécke masakre jednoducho demonštrujú univerzálny predpoklad morálnej skazenosti - prvotný hriech - ktorý podľa kresťanstva platí pre celé ľudstvo. Skutoční kresťania by nijako neobhajovali také činy. V každom prípade, kresťania nezastávajú názor, že grécky (či akýkoľvek iný) nacionalizmus je božsky inšpirovaný. Moslimovia, na druhej strane, nemôžu toto vyhlásiť o moslimských masakroch. Nariadil ich kalifát v mene džihádu - t.j. islamu. Preto, hoci by všetci úprimní kresťania neochvejne odsúdili grécke masakre, je pre moslimov ťažké urobiť na oplátku to isté.

Poznámky

23 - http://aina.org/martyr.htm#1743 1999
24 - "V Ašíte páchal Zinger Beg so skupinou 400 Kurdov na dedinčanoch z Tyari najbarbarskejšie krutosti. Asýrčania po určitú dobu trpezlivo znášali jeho tyraniu, ale napokon sa rozhodli skoncovať s ňou a rozhodli sa zaútočiť na posádku. Zabili dvadsať z nich a zvyšných obliehali šesť dní. Kvôli sľubu, že sa okamžite vzdajú a vypracú pevnosť, im Asýrčania dodali vodu, keď sa nečakane vzopreli svojim obliehateľom a nasledoval nový konflikt. Počas týchto obnovených nepriateľských akcií prišla od Badr Chán Bega skupina 200 jazdcov a zmenila výsledok bitky. Prekvapení Asýrčania boli úplne porazení, nepriatelia s nimi nemali žiadne zľutovanie a muži, ženy a deti padli v jednom spoločnom masakri. Dedina bola vypálená a zraneným, zomierajúcim a mŕtvym boli odrezané tri vrecia uší. A poslali ich ako trofej Badr Chán Begovi. Všetci náčelníci Tyari boli v masakre zabití, spolu s tridsiatimi kňazmi a šesťdesiatimi diakonmi, Mar Šimúnovým bratom Kašom Sadokom, jeho synovcom Jesseom a mnohými svojimi príbuznými. V mesiaci október 1846 spojená jednotka Badr Chán Bega a Núralláha Bega vstúpila do oblasti Tchúma a dopustila sa pustošenia príliš hrozného na to, aby sa dalo vyrozprávať. Počas invázie bolo 300 žien a rovnako veľa detí brutálne zabitých mečom v jednom masakri, v ktorom sa nerozlišovalo; len dve dievčatá, ktoré boli ponechané pre mŕtvych na poli, ušli, aby vyrozprávali smutný príbeh tejto hroznej tragédie. Kurdi následne zaútočili na mužov, ktorí zaujali najnevýhodnejšie postavenie v údolí, kde ich čoskoro obkľúčili nepriatelia, a po statočnom dvojhodinovom boji sa vzdali. Mnohí boli pri pokuse o útek zabití a až sto zajatcov, prevažne žien a detí, bolo následne unesených z domovov, ktoré Kurdi potom podpálili, rovnako ako stromy a ostatnú vegetáciu v okolí. Tieto nešťastné obete potom priviedli pred Núralláh Bega a miestodržiteľa Džeziri, keď sedeli blízko jedného z kostolov, a vypočuli si svoj rozsudok, ktorí vyslovili tí krvilační barbari: Skoncujte s nimi, povedali. Zopár dievčat, nápadných svojou krásou, bolo ušetrených, zvyšné okamžite chytili a zabili." (Nestorians and Their Rituals, pp. 370)
http://aina.org/martyr.htm#1743 1999
25 - http://aina.org/martyr.htm#1743 1999
26 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 205.
27 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 232.
28 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 195.
29 - Fisher, A History of Europe, p. 1040; Stokes, Europe 1850-1959, p. 205.
30 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 206.
31 - Stokes, Europe 1850-1959, pp. 209-210.
32 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 211.
33 - Peacock, The Making of Modern Europe, (4th edition, Heinemann, London, 1971), pp. 267-268.
34 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 268
35 - Lang, D. M., and Walker, C.J., The Armenians, (Minority Rights Group, London, 1987), p. 7.
36 - Lang, and Walker, The Armenians, p. 8.
37 - Lang, and Walker, The Armenians, p. 8.
38 - Lang, and Walker, The Armenians, pp. 7-8.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama