Masakre kalifátu - 1. časť

24. března 2018 v 1:43 | Islamoklast |  Z histórie

Walter Short

Úvod

Cieľom mnohých moslimov patriacich do sunnitskej sekty je obnova kalifátu, ktorý zrušil Kemal Ataturk v roku 1923. V súčasnom kontexte to súvisí s túžbou obhajcov islamského obrodenia vidieť svetový, zjednotený islamský štát. Bez ohľadu na to, aké veľké hranice by taký štát mal, nevyhnutne by zahŕňal náboženské menšiny. Moslimovia zvyčajne trvajú na tom, že s ostatnými náboženskými menšinami zaobchádzali skutoční moslimskí panovníci vždy s úctou. Preto je vhodné preskúmať islamskú históriu, aby sme otestovali hodnovernosť tohto tvrdenia.


Keďže to bolo za vlády Osmanov, kedy islamský štát zahŕňal najväčší počet kresťanov a dokonca okupoval značnú časť Európy, obmedzíme naše štúdium na preskúmanie udalostí v Osmanskej ríši, najmä preto, že posledný kalifát ovládali Osmania. Tento článok bude klásť dôraz na preskúmanie masakrov vykonaných osmanským kalifátom. Napokon, ak osmanský kalifát často porušoval najzákladnejšie právo zo všetkých, právo na život, tak tí moslimovia, ktorí sa usilujú o oživenie tejto inštitúcie a ktorí vyhlasujú, že nemoslimovia boli za islamského režimu vo všeobecnosti rešpektovaní, majú čo vysvetľovať.

1. Vynorenie sa Osmanov a dobytie Konštantínopolu

Osmania alebo osmanskí Turci sa vynorili ako sila v 14. storočí, pričom nahradili predchádzajúci emirát seldžuckých Turcov, ktorý sa volal Konya. (1) Boli to "...fanatickí moslimovia... Ich klanoví vodcovia sa nazývali gháziovia, bojovníci za islamskú vieru. Podrobenie si neveriacich bolo pre nich náboženskou povinnosťou." (2) Preto bol džihád Osmanov rovnako útočný ako aj obranný a ich presvedčením bolo, že nemoslimov si treba podrobiť mečom. V roku 1354 okupovali Gallipoli a potom sa rozšírili cez Balkán, kde porazili Srbov v bitke na Kosovom poli v roku 1389, a do roku 1393 zavŕšili dobytie Bulharska a Tesálie. To znamenalo, že hlavné mesto Byzantskej ríše (alebo to málo, čo z neho ostalo), Konštantínopol, bol už izolovaný. "Zavrite brány mesta", povedal sultán byzantskému cisárovi Manuelovi II. (1391-1425), "lebo mi patrí všetko, čo je vonku." (3)

Vtedy bolo už len otázkou času, kedy bude Konštantínopol napadnutý, a za vlády energického a bezohľadného sultána Mehmeda II. začali Osmania v apríli 1453 obliehanie byzantského hlavného mesta - napriek skutočnosti, že pri svojom nástupe do sultanátu v roku 1451 prisahal na Koráne byzantskému veľvyslanectvu, že bude rešpektovať územnú celistvosť Byzantskej ríše. (4) Prísaha neveriacemu očividne neznamenala nič. Obliehanie Konštantínopolu sa nedá nazvať "obranným" džihádom: bol to skôr nevyprovokovaný akt agresie. Mesto, beznádejne prevýšené počtom vojakov a zbraní, v pondelok, 28. mája 1453, padlo. Treba poznamenať, že 6. apríla poslal Mehmed II. cisárovi Konštantínovi XI. správu, podmienky ktorej odmietol, pričom "vyhlásil, ako predpisuje islamské právo, že každý občan bude ušetrený, ak sa mesto vzdá bez odporu." (5) Z toho jasne vyplývalo: ak bude mesto klásť odpor, životy jeho obyvateľov budú stratené.

Práve toto sa skutočne stalo, keď mesto padlo, a v utorok, 29. mája, moslimské sily zavraždili, vyplienili a zotročili množstvo kresťanov. (6) Táto skutočnosť, ktorú moslimovia jasajúci nad touto udalosťou zriedkavo spomínajú, demonštruje, aké prirodzené bolo masakrovanie a útlak pre osmanský kalifát, a prirodzene to nemoslimom dáva dôvod na obavy, keď počujú o nostalgii za touto inštitúciou medzi moslimami. Mehmed II. vstúpil do veľkého kostola Hagia Sofia, hlavnej katedrály východného kresťanstva, a namiesto toho, aby rešpektoval jej náboženskú nedotknuteľnosť, ju vyvlastnil pre islam, čím ju formálne premenil na mešitu. Do 16. storočia sa celý Balkán dostal pod moslimskú vládu.

2. Sloboda a dôstojnosť kresťanov za vlády Osmanov

Ten obraz nebol úplne tmavý. Osmania povolili gréckej pravoslávnej cirkvi veľkú mieru vnútornej autonómie, pokiaľ išlo o jej sociálne a náboženské záležitosti - pojem millet. Sultán často vymenoval za veľkovezíra Gréka a veliteľ osmanského vojnového loďstva bol často Grék. (7) Plné občianstvo však bolo vyhradené len pre tých, ktorí prijali islam. Sultán často zasahoval do volieb patriarchu pravoslávnej cirkvi a mohol ich dokonca anulovať. Patriarchovia boli pri mnohých príležitostiach popravení. Neexistovala ani úplná náboženská sloboda, ani rovnosť.

Jednej z najvýrečnejších zvykov, ktoré spochybňujú názor, že osmanský kalifát bol zlatým vekom, pokiaľ ide o náboženské menšiny, bol nútený nábor janičiarov, ktorý začal v 14. storočí. "...nasilu vzali chlapcov zo zotročených kresťanských rodín (hlavne Grékov a neskôr tiež Arménov, Bulharov, Albáncov a Srbov) a vychovali ich vo zvláštnych táboroch. Vychovali ich, aby sa stali fanatickými Turkami a neúprosnými vrahmi vlastných ľudí. Tieto deti boli vychované, aby verili, že ich otcom je sultán a že ak zomrú v boji, pôjdu do neba. A tak, vďaka tomuto Novému vojsku, alebo janičiarom (po turecky Jeni-čeri), sa Turci naďalej venovali svojim vojenským výbojom." (8)

Osmanské sily prepadávali kresťanské dediny a unášali chlapcov, ktorých následne priviedli do Konštantínopolu ako detských vojakov, a donútili ich konvertovať na islam. Mali zakázané intímne vzťahy so ženami, okrem prípadov, kedy napadli nepriateľské mesto či dedinu, lebo v takom prípade drancovali a znásilňovali tri dni. Toto pokračovalo do roku 1700, kedy sa členstvo stalo dedičným a napokon skončilo zrušením janičiarov po vzbure. Ostatné kresťanské deti boli unášané do otroctva ako palácoví úradníci, eunusi a konkubíny. Sú to zvyky ako tieto, ktoré zanechávajú v ľuďoch z Balkánu a v Arménoch temné spomienky na dlhé roky moslimskej vlády.

Tieto zvyky sa mohli stať normou aj v Západnej Európe, keby osmanské obliehanie Viedne v roku 1683 bolo úspešné. Opäť, toto sa nedá chápať ako "obranný" džihád: bol to nevyprovokovaný akt agresie. Akcie osmanských síl, ako útok na Rakúsko, boli demonštráciou toho, čo môže Európa očakávať, ak sa kalifátu podarí rozšíriť svoje hranice na zvyšok Európy. Členovia osmanských síl "vypaľovali dediny, zotročovali ženy a deti a mužov vhodných na prácu. Chorých a starých stínali. Plienili kostoly a šliapali krucifixe na zemi." (9) "Vypaľovali, znásilňovali, zabíjali, zotročovali..." (10) Treba pripomenúť, že moslimskej armáde velil sám veľkovezír, Kara Mustafa. Ťažko povedať, ako by mohlo také správanie priťahovať ľudí k islamu.

Diskriminácia kresťanov pokračovala v priebehu stáročí existencie osmanského kalifátu. Príklad môžeme nájsť v mierovej zmluve, ukončujúcej Krymskú vojnu v rokoch 1853-56. Vojna začala ako handrkovanie sa medzi Ruskom a Osmanským kalifátom. Mier obnovila Parížska zmluva v marci 1856. Pozornosť sa zvyčajne venuje britskej a francúzskej doložke, ktorá zakazovala ruským vojnovým lodiam vstup do Čierneho mora. Menej pozornosti sa venuje Článku 9 tejto zmluvy, na základe ktorého bol Osmanský kalifát povinný uznať rovnosť medzi svojimi poddanými "bez rozdielu náboženstva alebo rasy." To je demonštráciou toho, že osmanský kalifát skutočne takto systematicky diskriminoval. Namiesto toho, aby kalifát ctil túto dohodu, schválil v tom istom roku dekrét, podľa ktorého nemoslimovia museli získať od kalifátu povolenie na stavbu či opravu svojich miest uctievania. V skutočnosti to znamenalo pokračovanie princípov islamského práva a obídenie Parížskej zmluvy.

Za vlády kalifátu nebola obmedzená len sloboda kresťanov, ich dôstojnosť bola tiež často znevažovaná. Až do doby Veľkej vojny (myslí sa prvá svetová vojna - pozn. prekl.) a jej etnickej čistky v roku 1915 obliekali arménski kresťania svoje mladé dievčatá ako chlapcov, aby osmanským moslimom zabránili znásilniť ich alebo uniesť (alebo oboje). Vlastne, každému dieťaťu hrozil únos. Typický príklad pohŕdania osmanských moslimov voči kresťanom ponúka úvaha o povolení na pochovanie, vydanom v roku 1855 kádím (moslimským úradníkom) pre zosnulého kresťana: "Osvedčujeme kňazovi kostola Márie, že nečistá, rozkladajúca sa, zapáchajúca mŕtvola Saideha, nech je tento deň prekliaty, môže byť ukrytá pod zem." (11) Niet pochýb o tom, že moslimovia by takéto postoje voči mŕtvole moslima považovali za nábožensky fanatické a necitlivé; nemali by byť prekvapení, že kresťania reagovali podobne, a ťažko sa im verí, že kalifát bol skutočne utopickým režimom.

3. Masakre kalifátu

Od 19. storočia bola Osmanská ríša v úpadku a medzi národmi Balkánu začali pohyby smerom ku slobode. V tomto období sa objavili prvé náznaky súčasného nacionalizmu a balkánski kresťania sa veľmi túžili zbaviť svojich tureckých pánov (a v prípade Rumunov fanariotských Grékov, ktorých Osmania využívali ako správcov). Avšak samotný nacionalizmus neposkytol podnet na oslobodenie Európy od Turcov. Ako kresťania boli ľudia z Balkánu prinajlepšom druhotriednymi občanmi - podrobenými poddanými, ktorým bola odopretá náboženská rovnosť. "Kresťania boli skutočne vylúčení z politickej moci, boli podrobení zvláštnej dani (t.j. džíze) a pri viac než jednej príležitosti boli vystavení riziku systematického vyhladenia." (12)

3.1 Grécka vzbura

Porážky, ktoré Osmania utrpeli kvôli Poliakom a Rakúšanom v roku 1683, následne pri niekoľkých príležitostiach kvôli Rusom a dočasnej benátskej okupácii Morei od 90-tych rokov 17. storočia až do roku 1718 demonštrovali, že kalifát nie je nezraniteľný. Prvé pokusy o oslobodenie prišli so Srbmi pod vedením Karadžordža v roku 1804. Povstanie bolo úspešné, ale osmanská moc bola v roku 1813 obnovená. Ďalšie povstanie v roku 1815 pod vedením Miloša Obrenoviča získalo Srbom určitý stupeň autonómie a on sám získal od sultána titul "princ Srbov".(13) Avšak najdôležitejšou udalosťou, ktorá začala kolaps osmanskej moci, bol boj za slobodu Grécka v roku 1821. Už od čias klasického Grécka prebývali grécke komunity okolo Čierneho mora, vrátane oblastí, ktoré sa v 18. storočí dostali pod ruskú kontrolu. Pobočníkom cára v roku 1821 bol Grék, princ Ypsilanti, ktorý bol tiež vodcom gréckej nacionalistickej tajnej spoločnosti zvanej Filiké Hetairia - "Spoločnosť priateľov", ktorá bola založená v roku 1814 v Odese. Mala 20 000 členov a operovala v Grékmi zaľudnených oblastiach Osmanskej ríše. (14)

Kampaň začala takmer groteskne, keď Ypsilanti a skupina Grékov prešla v marci 1821 do Moldavska a naliehala na pravoslávne obyvateľstvo, aby povstalo proti Osmanom. Avšak Rumuni, hoci boli pravoslávni, neboli Gréci, a neznášali grécku nadradenosť v ríši, pričom zanedlho vypukol medzi Grékmi a Rumunmi konflikt. Je len spravodlivé, aby som vyhlásil, že Ypsilanti a jeho stúpenci sa správali rovnako zle ako Osmania, keď povolili masaker miestnej moslimskej komunity. (15) Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že Osmania v júni v Sculeni pobili rebelov.

Udalosti v Moldavsku však povzbudili ľudové povstanie Grékov z Morei na podnet Filiké Hetairii. Opäť, Gréci zahanbili svoju vec všeobecným masakrom v podstate celej 25 000-ovej moslimskej komunity behom šiestich týždňov od vypuknutia udalosti. Osmania sa im odplatili zmasakrovaním Grékov v Tesálii, Macedónsku a na Egejských ostrovoch. Na jednom z nich, na ostrove Chios, zavraždili Osmania 27 000 kresťanov, vrátane žien a detí. (16) Zavraždená bola aj väčšina kresťanov v gréckej štvrti Konštantínopolu. (17) Na Veľkú noc v roku 1822 Osmania obesili pravoslávneho patriarchu v Konštantínopole a jeho telo hodili do Bosporu, no napokon ho zachytila grécka loď a priniesla ho do Odesy, kde bol patriarcha pochovaný ako mučeník. (18)

Vražda patriarchu bola zo strany kalifátu katastrofálnym prerátaním sa a v Európe vyvolala všeobecne rozšírený odpor, pričom Rusko hrozilo intervenciou. Vec gréckeho oslobodenia sa medzi Európanmi, vydesenými útlakom ostatných kresťanov, masakrami a predajom gréckych kresťanských zajatcov do otroctva v Egypte, stala populárnou záležitosťou. (19) Hlboké náboženské presvedčenie francúzskeho kráľa Karla X. ho viedlo k tomu, aby podporil gréckych kresťanov. Slávny britský básnik Lord Byron, tak ako mnoho iných Európanov, sa prihlásil ako dobrovoľník na boj po boku Grékov, v ktorom prišiel o život. Rovnako aj mnoho moslimov si všimlo výzvu na džihád proti neveriacim, s ktorou prišiel kalifát v marci 1821.

Grécke vojenské a najmä námorné úspechy donútili kalifát tomu, aby požiadal Muhammada Aliho, svojho vazala v Egypte, o zásah s egyptskou flotilou, za čo mu bola sľúbená kontrola Morei, Kréty a Levanty. Syn Muhammada Aliho, Ibrahim, sa vylodil na Kréte, kde bolo vtedajšie obyvateľstvo sotva z jednej tretiny moslimské, a začal masakrovať väčšinovú kresťanskú komunitu. Podobne, keď Ibrahimove sily pristáli v Morei, "začali vyhladzovať grécke obyvateľstvo". (20) Treba poznamenať, že to bol výsledok smernice kalifátu, na ktorú naliehali moslimskí ulema, podľa ktorej "proti rebelom treba otvorene bojovať a zabiť ich mečom, ich majetok treba vyplieniť a ich ženy a deti priviesť do otroctva". (21) Ako sme videli, zotročovanie a genocída sa skutočne udiali - "celé obyvateľstvo gréckej pevniny bolo v nebezpečenstve vyhladenia". (22)

Bola to úroveň genocídy a hrozba ruskej intervencie, ktoré napokon viedli k tomu, že veľmoci vedené Britániou zasiahli v bitke pri Navarine v roku 1827, počas ktorej bola zničená osmanská a egyptská flotila a ktorá umožnila francúzskym silám vtrhnúť do Morei, zatiaľ čo ruskí vojaci postupovali do Trácie. Treba tiež povedať, že pred touto udalosťou mocnosti ponúkli Osmanom urovnanie, ktoré by ustanovilo formálnu osmanskú zvrchovanosť s plnou autonómiou pre Grécko, ale kalifát, oddaný islamskej myšlienke podrobovania nemoslimov, ponuku odmietol. Toto prerátanie sa viedlo k tomu, že mocnosti si v roku 1832 vynútili uznanie úplnej nezávislosti Grécka.

Poznámky

1 - Smith, Michael Llewellyn, The Fall of Constantinople, in History Makers magazine No. 5, (London, Marshall Cavendish, Sidgwick & Jackson, 1969) p. 189.
2 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 189.
3 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 189.
4 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 190.
5 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 190.
6 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 192.
7 - Smith, The Fall of Constantinople, Stokes, Gwenneth and John, Europe 1850-1959, (Longman, London, 1966 & 1969), p. 129. . 189.
8 - http://imia.cc.duth.gr/turkey/chro.e.html 1999
9 - Earle, Peter, Vienna 1683, in History Makers magazine No. 6, (London, Marshall Cavendish, Sidgwick & Jackson, 1969) p. 261.
10 - Earle, Vienna 1683, p. 261.
11 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 143.
12 - Fisher, H. A. L., A History of Europe, (Edward Arnold, London, 1936 & 1965), p. 726.
13 - Peacock, H. L., A History of Modern Europe, (Heinemann, London, 1971), p. 216.
14 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 218.
15 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 218-219.
16 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 219.
17 - Fisher, A History of Europe, p. 882.
18 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 219.
19 - Fisher, A History of Europe, p. 881.
20 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 220.
21 - Ye'or, Bat, The Decline of Eastern Christianity under Islam, (Associated University Presses, USA, 1996), p. 191.
22 - Fisher, A History of Europe, p. 881.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama