MÝTUS: Mekka sa po príchode islamu stala tolerantnejším mestom

17. srpna 2017 v 18:01 | Islamoklast |  Mýty o Mohamedovi

Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) vždy pristupoval k ľuďom z Mekky s mierom a toleranciou."


Pravda:

Takmer každý súhlasí s tým, že po trinástich rokoch kázania svojho nového náboženstva Mohamed nemal veľa úspechu a bol nútený ujsť z Mekky so svojimi 150 stúpencami. Vytvoril armádu a o osem rokov neskôr sa vrátil, aby dobyl mesto, ktoré ho odmietlo.

Moslimovia, ktorí nie sú až tak dobre informovaní o skutočnom zázname zanechanom historikmi tých čias, veria, že Mekka bola mestom extrémneho náboženského prenasledovania a zlých pohanov, ktorí jednoducho museli byť podmanení kvôli nebezpečenstvu, ktoré predstavovali. Mohamed potom celkom odpustil ľuďom a každý žil v harmónii, radujúc sa z novej doby mieru a náboženskej tolerancie, ktorú islam priniesol mestu.

Dnešní moslimovia majú hlboko zakorenenú potrebu veriť, že ich náboženstvo urobilo Mekku lepším mestom, lebo kedy islam nebol lepší než pohanstvo pred ním, potom by mal malú šancu byť lepším než západné náboženstvo a ostatné alternatívy, ktoré dnes existujú.

Nanešťastie, obraz nakreslený ranými moslimskými historikmi je v ostrom kontraste s tým, čomu chcú dnešní moslimovia veriť. Pravdou je, že islam premenil vysoko tolerantné a nábožensky pluralistické populačné centrum na jedno z dvoch miest na celom svete, kam nikto nemá dovolené vkročiť, ak sa nehlási k prevládajúcemu náboženstvu. (Nie je prekvapením, že Medina je druhým.)

Pred Mohamedom bola Mekka jedným zo šiestich miest v Arábii s Kaabou, kockovou budovou, ktorá bola domovom stoviek modiel a náboženských artefaktov. Mekkčania boli prevažne polyteisti, ktorí uctievali svojich uprednostňovaných bohov, a predsa rešpektovali bohov ostatných ľudí.

Mekka tiež bola miestom každoročnej náboženskej púte, na ktorej ľudia z celej oblasti v priebehu štyroch mesiacov navštívili mesto. Obchod a príjem generovaný touto každoročnou udalosťou bol pre miestnu ekonomiku extrémne dôležitý.

Ľudia z cudzích krajín, vrátane hinduistov, mali dovolené uchovávať svoje modly v Kaabe. Dokonca vznikla miestnosť pre Židov a kresťanov, ktorí tam vykonávali uctievanie spoločne s ostatnými. Mekkčania povolili konverzie medzi náboženstvami a neexistuje záznam o prenasledovaní tých, ktorí praktizovali akékoľvek náboženstvo, pokiaľ neurážali ostatných.

Mohamedova vlastná skúsenosť je dôkazom túžby Mekkčanov po živote v mieri a harmónii. Podľa moslimských historických zdrojov, ľuďom z Mekky nevadilo, že Mohamed kázal nové náboženstvo, s čím začal v roku 610 vo veku 40 rokov. Jednoducho žiadali, aby bol voči nim taký tolerantný ako oni voči nemu.

Namiesto toho, aby to poslúchol, však samozvaný prorok porušil tradíciu a začal otvorene urážať miestne náboženstvá, rovnako ako predkov ľudí, ktorí ich praktizovali. (Pre odkazy viď MÝTUS: Mohamed bol v Mekke prenasledovaný pre kázanie islamu.) Toto nie len spôsobilo veľkú urážku, ale bolo priamou hrozbou pre prvoradý zdroj živobytia mnohých obyvateľov.

Ľudia napriek tomu dovolili Mohamedovi kázať v protiklade s miestnymi zvykmi po dobu 13 rokov, čo je jednoznačný dôkaz ich tolerancie. V skutočnosti to boli moslimovia, kto prví prelial krv, keďže sa stávali čoraz násilnejšími voči skeptickému hlavnému prúdu spoločnosti.

Aby sme boli spravodliví, existovali určití Mekkčania, ktorí potom, ako sa moslimovia stali násilnými, reagovali rovnako, ale v Síre je zaznamenané len jedno úmrtie (staršieho otroka, ktorý zomrel na stres) a v hadísoch žiadne. Mohamedova prítomnosť bola tolerovaná - až kým sa nespojil s cudzím kmeňom do vojnového spojenectva proti mestu, v ktorom žil. V tom momente bol z Mekky vysťahovaný. Písal sa rok 622.

Hoci jeho protivníkom stačilo, že ho v Medine, kam ušiel so svojou sektou priateľov a rodinou, nechali na pokoji, Mohamed sa nedokázal zbaviť zatrpknutosti zo svojho odmietnutia. Neustále trápil Mekkčanov nájazdmi na ich karavány a ich provokovaním do otvoreného konfliktu. Nakoniec ich oklamal, aby podpísali 10-ročnú dohodu, ktorá ich učinila bezbrannými voči jeho armáde, keď sa nečakane rozhodol prekvapiť mesto za menej než dva roky, v roku 630.

Násilná história raného islamu toho necháva moslimským apologétom málo, aby vysvetlili, že islam je mierumilovné, tolerantné náboženstvo. Iróniou je, že okupácia Mekky, ktorá bola následkom Mohamedovho víťazstva, je zvyčajne ich prvoradým príkladom, keďže následne nedošlo k rozsiahlemu masakru obyvateľov (okrem zabitia každého, kto sa pokúšal brániť svoj domov pred cudzou okupáciou, ako to urobila hŕstka ľudí).

A predsa je fascinujúce vidieť, ako nízko musia obhajcovia islamu nastaviť latku pre svoje náboženstvo. Zo správ Ibn Isháka/Hišáma a ostatných raných historikov je jasné, že obyvatelia Mekky nechceli vojnu, nepripravovali sa na vojnu a očividne ju neočakávali, keď Mohamed pochodoval cez brány ich mesta s armádou o sile 10 000 vojakov. V prvom rade, jednoducho nebol dôvod očakávať, že títo nevinní ľudia budú zavraždení (okrem skutočnosti, že prorok islamu v minulostitaké masakre nariadil).

Niektorí obyvatelia Mekky boli odsúdení na smrť samotným Mohamedom ("malý počet ľudí, ktorí mali byť zabití i keby ich našli pod záclonami Kaaby", Ibn Ishák/Hišám 818, Ibn Kathir zv. 3, s. 403 - pozri tiež Abú Dawud 2677). Patrili ku nim jeho bývalí protivníci, ktorí sa mu osobne posmievali a odmietli ho, vrátane dvoch dievčenských otrokýň, ktoré o ňom zložili piesne:

"Mal dve spievajúce sestry, Fartanu a jej priateľku, ktoré zvykli spievať satirické piesne o prorokovi, tak nariadil, že by ich mali zabiť" (Ibn Ishák/Hišám 819, Ibn Kathir zv. 3, s. 403)

Ich pán, Ibn Chatál, odpadlík od islamu, bol taktiež zavraždený na Mohamedov rozkaz, hoci sa pokúšal nájsť útočisko na mieste považovanom za najsvätejšie z miest:

Alláhov apoštol vstúpil do Mekky v roku jej dobytia, s arabskou helmou, ktorú nosil na hlave, a keď si ju prorok sňal, prišiel človek a povedal, "Ibn Chatál drží poťah Kaaby (hľadá útočisko v Kaabe)." Prorokov povedal, "Zabite ho." (Sahíh Bucharí 29:72, Sahíh Muslim 7:3145)

Bývalý pisár Mohameda menom Abdulláh sa taktiež dostal na zoznam smrti kvôli opusteniu islamu potom, ako si uvedomil, že prenosy od Alláha boli náhodné, keďže Mohamedovi úspešne naznačoval zmeny ohľadom formulácie určitých, údajne nemenných, "zjavení".

Ako tomu bolo s niektorými inými ľuďmi, Abdulláhovi sa podarilo zachrániť si krk "konverziou" na islam tesne pred popravou. Než by sa vysmial ľuďom, ktorí sa vysmievali jemu, alebo nastavil druhé líce (ako kedysi kázal iný "prorok" menom Ježiš), Mohamed zabil tých, ktorí nečinili pokánie za jeho odmietnutie.

Bolo to v tomto momente, kedy sa Mekka, jedno z nábožensky najrozmanitejších miest na svete, stalo jedným z najutláčateľskejších a najintolerantnejších. Prvé, čomu sa Mohamed venoval, bolo zničenie modiel tých istých ľudí, ktorí mu dovolili kázať svoje náboženstvo v ich meste pred trinástimi rokmi:

Prorok vstúpil do Mekky a (v tom čase) tam bolo okolo Kaaby tristošesťdesiat modiel. Začal bodať modly palicou, ktorú mal v ruke, a prednášal: "Pravda (islam) prišla a faloš (neviera) zmizla." (Sahíh Bucharí 43:658)

Prorok islamu potom vyslal svojich mužov, aby zničili chrámy ostatných kmeňov okolo Mekky (Ibn Ishák/Hišám 840) a až v Jemene (Sahíh Bucharí 59:643).

Keďže ich vlastné náboženstvo bolo násilne zničené, väčšina Mekkčanov nemala inú možnosť než navonok "prijať" to isté náboženstvo, ktoré neoblomne odmietali po dobu dvadsaťjeden rokov, predtým, než im bol na krk priložený meč. Povedať, že to bolo úprimné (ako to tvrdia niektorí súčasní apologéti) určite presahuje ľahkovernosť.

Pred vysťahovaním ľudí, ktorí nekonvertovali, Mohamed najskôr využil silu spriaznených miestnych Mekkčanov, aby dobyl susedné mesto, al-Taíf, ako odplatu za to, že ho predtým odmietli (a čo je dosť ironické, ich neochotu uzavrieť s ním vojnové spojenectvo proti Mekkčanom).

Islam vďačí za svoj úspech vojenskej sile, ale ten by pravdepodobne nebol možný, keby nemoslimovia tých dní boli ostražití a nie nadmieru tolerantní a mierumilovní. Len pár mesiacov po dobytí ich mesta bol Mohamed v pozícii, aby porušil to, čo zostalo z jeho dohody a násilne vysťahoval tých, ktorí neprijali islam:

"A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať modlitbu a dávať almužnu (t.j. podriadia sa islamu), nechajte ich ísť cestou ich" (Korán 9:5)

Modlitba a "almužna" spomenuté vo verši patria k pilierom islamu - salat a zakát. Podľa najsvätejšieho islamského textu bolo preto pre polyteistov jediným spôsobom, ako sa vyhnúť smrti, konvertovať na islam alebo ujsť z mesta. Zvážte osud staršieho muža, ktorý uprednostnil modlenie sa svojím spôsobom:

"Prorok v Mekke predniesol súru An-Nadžm (53) a ľahol si tvárou dolu kým ju recitoval a tí, ktorí boli s ním, urobili to isté, okrem starého muža, ktorý vzal za hrsť kameňov alebo zeme, zodvihol si ich na čelo a povedal, 'Toto mi stačí.' Neskôr som videl, že ho zabili ako neveriaceho." (Sahíh Muslim 19:173).

Netreba ani hovoriť, že ktokoľvek, kto nevyjadril svoju vieru v Mohameda po štvormesačnom období milosti, nemal dovolené vykonať púť, ktorá bola stáročia starou tradíciou.

Príbeh o Mohamedovom násilnom vyhnaní nemoslimov z ich vlastného mesta tiež môžeme nájsť v Ibn Ishák/Hišám 920-923. Moslimskí apologéti často tvrdia, že Mohamed prikázal zabitie len tých pohanov, ktorí "porušili dohodu", a predsa historický kontext tvrdí, že rozkaz bojovať sa vzťahuje na "polyteistov, ktorí porušili dohodu, rovnako ako na tých, ktorí mali všeobecnú dohodu po štyroch mesiacoch, ktoré im boli dané ako pevne stanovený čas" (Ibn Ishák/Hišám 922). Inými slovami, neveriaci dostali štyri mesiace na opustenie svojich domovov, či už urobili niečo zlé alebo nie.

Neexistujú žiadne skutočné dôkazy, že polyteisti v Mekke predstavovali hrozbu. Správa Ibn Kathira (zv. 4, s. 48-52) jednoducho hovorí, že Alláh/Mohamed vyhlásil "imunitu" od predchádzajúcich dohôd s pohanmi. Korán ospravedlňuje vysťahovanie na základe, že sú "nečistota" (Korán 9:28) kvôli uctievaniu modiel. Neexistuje ani žiadna historická správa o tom, že by sa Mekkčania stali násilnými po oznámení, že ich vysťahujú.

Tí, ktorí zostali v kedysi tolerantnom meste Mekka, žili v drakonickej teokracii, v ktorej Mohamed vyžadoval prejavovanie náboženstva navonok ako skúšku osobnej lojality. Ľudom, ktorí sa odmietli podriadiť islamským rituálom, sa dokonca vyhrážal upálením zaživa:

"Prorok povedal, 'Žiadna modlitba nie je pre pokrytcov ťažšia než modlitby Fadžr a 'Iša' a keby poznali odmenu za tieto modlitby vo svojich časoch, určite by sa dostavili (do mešít), aj keby sa museli plaziť.' Prorok dodal, 'Určite som sa rozhodol prikázať Mu'adh-dhínovi (zvolávateľovi), aby vyslovil Ikamá a prikázal mužovi, aby viedol modlitbu a potom vzal plameň, aby upálil všetkých tých, ktorí ešte neopustili svoje domy kvôli modlitbe, spolu s ich domami.'" (Sahíh Bucharí 11:626)

Ani Židia a kresťania neboli ušetrení od náboženského fanatizmu. V skutočnosti boli napokon vyhnaní z celého Arabského polostrova kvôli Mohamedovmu poslednému príkazu z jeho smrteľnej postele:

Vyženiem Židov a kresťanov z Arabského polostrova a nenechám tu nikoho okrem moslimov. (Sahíh Muslim 4366)

Takže Mohamed nielen, že vysťahoval nemoslimov z Mekky, ale zakázal im tiež priblížiť sa ku Kaabe. Toto bol neobyčajný príklad pokrytectva, vzhľadom k tomu, že podľa druhej kapitoly Koránu, brániť ľuďom uctievať v Kaabe je podobné ako "prenasledovanie" a také dôležité, že v tomto prípade Alláh nariaďuje "vraždu".

Islam sa teda stal systémom dvojakých štandardov, v ktorom platí, že silnejší rozhoduje, a morálnosť skutku sa posudzuje len podľa toho, či podporuje islam alebo prináša úžitok moslimom. Moslimovia dodnes požadujú slobodu kázať svoju vieru v nemoslimských krajinách, a predsa odopierajú to isté právo ostatným náboženstvám kdekoľvek a kedykoľvek majú moc. Trvajú tiež na tom, že ostatní majú právo konvertovať na islam, kým žiaden moslim nemá právo opustiť islam kvôli trestu smrti.

Účinky nahradenia tradičného pohanského systému Mohamedovým dedičstvom intolerancie sú nepopierateľné. Päťdesiat rokov po Mohamedovej smrti ležala Kaaba, ktorá po stáročia stála pod práporom náboženskej tolerancie a rešpektu, v ruinách kvôli jednej z mnohých vnútorných moslimských vojen, ktoré sa vynorili po Mohamedovej smrti.

Moslimovia sa dodnes vášnivo hádajú a na svete neexistuje islamská krajina, ktorá skutočne umožňuje ostatným náboženstvám otvorene kázať a verbovať konvertitov, ako to mal Mohamed povolené v Mekke. V ostrom kontraste so svojou predislamskou históriou sa toto mesto dnes pyšní tým, že je nábožensky najintolerantnejším mestom na svete, keďže nemoslimovia ho ani nemajú dovolené navštíviť... a ani jeden moslimský hlas proti tomu neprotestuje.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama