MÝTUS: Mohamed žil so Židmi v mieri - 3. časť - Banú Kurajza

7. července 2017 v 16:44 | Islamoklast |  Mýty o Mohamedovi

Pravda:

Koránske verše 5:45-48 potvrdzujú pravidlo Starého zákona "oko za oko", ale pridávajú tiež kresťanský princíp, že odpustenie je šľachetnejšie než odplata. Ak niekedy existoval dôkaz, že tieto slová sa nevyhnutne nevzťahujú na zaobchádzanie s nemoslimami, tak ten spočíva v Mohamedovom správaní voči Židom vo všeobecnosti a kmeňu Kurajza zvlášť.


Mohamed a jeho skupina imigrantov prišla do Mediny v roku 622 úplne závislá na pohostinnosti troch židovských kmeňov, ktoré tam žili spolu s Arabmi. Za menej než dva roky boli dva z kmeňov, ktoré ho uvítali, Banú Kajnuka a Banú Nadír, vyhnané, pričom stratili svoju zem a svoj majetok v prospech moslimov, len čo ich hostia získali moc dobýjať a habať. Mohamedovi sa to podarilo vďaka obratnému využívaniu rozporov medzi svojimi protivníkmi.

Prorok islamu si zvolil poradie odsúdených kmeňov starostlivo. Vedel napríklad, že ostatné dva kmene neprídu na pomoc prvému, keďže sa spojili jeden proti druhému v nedávnom konflikte. Vedel tiež, že tretí kmeň nepomôže druhému - kvôli sporu ohľadom "krvných peňazí".

Posledný kmeň, ktorý zostal, bol Banú Kurajza. Tak ako ostatné, Kurajza bola mierumilovným spoločenstvom farmárov a obchodníkov, ktorí sa napokon vzdali Mohamedovi bez boja. Hoci prorok islamu bol dostatočne múdry na to, aby nenariadil hromadný masaker prvých dvoch kmeňov po ich porážke (čo by určite upevnilo odpor kmeňa Kurajza), pre Mohameda neexistoval žiadny praktický dôvod, aby potlačil svoje genocídne pudy, keď mu kmeň odovzdal svoj majetok a moc.

Viac než 800 mužov a chlapcov (a aspoň jedna žena) z kmeňa Kurajza, ktorí sa vzdali, bolo sťatých prorokom islamu počas krvavého kúpeľa, ktorý uvádza dnešných moslimských apologétov do vážnych rozpakov. Je to epizóda, ktorá je nielen úplne v rozpore s myšlienkou, že islam je mierumilovné náboženstvo, ale tiež s tvrdením, že je dedičom kresťanstva, keďže i najoddanejší kritici tohto náboženstva by si ťažko vedeli predstaviť, že by Ježiš a jeho učeníci urobili čosi také.

Až v súčasnosti (kedy sa islam ocitá v situácii, že musí súťažiť s morálne zrelými náboženstvami v otvorenej diskusii) sa príbeh o masakre stal kontroverzným. Niektorí moslimovia popierajú túto epizódu, zväčša len na základe toho, že je pre nich nepríjemná. Iní o nej ani nevedia. Ale ten incident je dobre zdokumentovaný v Síre (životopise Mohameda).

Keďže islam sa neospravedlňuje, najmä za nič, čo urobil Mohamed osobne, súčasní moslimovia vo všeobecnosti sa snažia presvedčiť samých seba, že obete z radov kmeňa Kurajza si svoj osud zaslúžili. Museli zaútočiť na moslimov v boji a mnohých zabiť, čím Mohameda donútili podvoliť sa želaniam svojich ľudí a reagovať podobne.

Nanešťastie, správy o tom, čo sa stalo, tak ako ich raným moslimským historikom vyrozprávali očití svedkovia, nepodporujú tento mýtus. V skutočnosti to bol kmeň Kurajza, ktorý sa vtedy ocitol v nemožnej situácii medzi moslimami a ich mekkskými protivníkmi.

Krátko po príchode do Mediny v roku 622 Mohamed začal prepadávať obchodné karavány cestujúce do a zo susednej Mekky. Kradol ich majetok a zabil kohokoľvek, kto ho bránil (Ibn Ishák/Hišám 424-425). Židia z kmeňa Kurajza s tým nemali nič do činenia. Tak ako Mekkčania, aj Židia boli obchodníkmi a oceňovali hodnotu bezpečného obchodovania v atmosfére bez zločinu. Nepodporovali Mohamedove nájazdy, ani nemali podiel na jeho neprávom nadobudnutom zisku.

Po niekoľkých rokoch týchto prepadov si Mekkčania napokon uvedomili, že sa musia pokúsiť dobyť Medinu, keďže slúžila ako základňa pirátskych operácií Mohamedovej bandy. V roku 627 vyslali armádu na predmestia mesta a zdali sa byť pripravení zapojiť ju do toho, čo sa nazýva bitka o priekopu (moslimovia vykopali priekopu okolo nechránenej severnej a západnej časti mesta, aby zastavili vojenský postup Mekkčanov).

Kmeň Kurajza, ktorý žil na východ od Mediny, mimo boja, sa ocitol v zlej situácii. Neboli zodpovední za Mohamedovu vojnu, no napriek tomu boli do nej zatiahnutí, zvlášť keď sa ku nim priblížil emisár (predtým vyhnaný židovský vodca) a požiadal ich, aby nepomáhali Mohamedovi v jeho obrane proti obliehaniu (dovtedy kmeň Kurajza prispel moslimom nástrojmi na kopanie, no nie bojovníkmi).

Náčelník Kurajzy nechcel vyslanca ani pohostiť, ale bol podvedený, aby ho pustil do svojho domu (Ibn Ishák/Hišám 674). Keď tam bol, vyslanec začal zdôrazňovať, že sa chystá boj proti Mohamedovi a že jeho pád je bezprostredný. Úzkosť vodcu Kurajzy kvôli úmorným okolnostiam situácie, do ktorej sa cítil byť zatiahnutý, zaznamenali i moslimskí historici:

Keď Ka'b počul o príchode Hujajju, zavrel dvere svojej pevnosti pred jeho tvárou, a keď požiadal o povolenie vstúpiť, nechcel ho vidieť, hovoriac, že je mužom prinášajúcim zlé správy... Potom ho Hujajj obvinil (z toho, že je nevľúdny)... Toto Ka'ba tak rozzúrilo, že otvoril svoje dvere. (Hujajj) mu povedal, "Preboha, Ka'b, prinášam ti nesmrteľnú slávu a veľkú armádu... Pevne súhlasili a sľúbili mi, že neodídu, kým neskoncujeme s Mohamedom a jeho mužmi." Ka'b povedal, "Pri bohu, priniesol si mi nesmrteľnú hanbu a prázdny oblak, ktorý vylial svoju vodu, hoci hrmí a blýska sa, no nič v ňom nie je. Beda ti, Hujajj, nechaj ma tak." (Ibn Ishák/Hišám 674)

Po dlhom "prehováraní" Mekkčanmi sa však vodca Kurajzy napokon podvolil a súhlasil, že v konflikte zostane neutrálnym. Neprispeje ani vojakmi na obranu mesta, ani nepomôže jeho nadchádzajúcemu dobytiu početnejšou armádou. Moslimovia budú ponechaní sami na seba, aby si poradili s konfliktom s Mekkčanmi, ktorý vyprovokovali. (poznámka prekladateľa - moslimovia prisudzovali veľký význam takzvanej ústave Mediny, čo bola dohoda, na základe ktorej kmene žijúce v Medine nemali proti sebe bojovať a v prípade vonkajšej hrozby voči nejakému kmeňu mu mali prísť na pomoc. Mohamed zámerne vyprovokoval nepriateľské akcie proti Kurajšovcom, čo ostatné zmluvné strany neočakávali. Inými slovami, Mohamed využil domnelý mierový dokument na posilnenie svojej vojenskej moci. Sám ale porušil túto ústavu, keď vyhnal dva židovské kmene. Tým pádom nemal kmeň Kurajza dôvod rešpektovať ju a odmietal sa zapojiť do konfliktu.)

Prvých dvadsať dní konfliktu uplynulo "bez bojovania" (Ibn Ishák/Hišám 676), až na niekoľko výmen šípov cez priekopu. Nesmelá snaha v ten deň o prelomenie obranného opevnenia sa pre mekkský kmeň ukázala byť fatálna, čím presvedčila ich vodcu, že nemôžu zvíťaziť, kým sa kmeň Kurajza nezapojí do boja z druhej strany. To však oni odmietli, čím spečatili svoj osud, a to tým - čo je dosť ironické - že podnietili Mekkčanov k ukončeniu obliehania (Ibn Kathir, zv. 3, s. 154).

Celkový súčet zabitých moslimov v bitke o priekopu je len šesť. Meno každého z nich bolo starostlivo zaznamenané (Ibn Ishák/Hišám 699) - ani jeden nebol zabitý kmeňom Kurajza, ani ničím, čo ten kmeň urobil.

Keď však bolo po bitke, Mohamed prekvapil svoju armádu tým, že ju obrátil proti pevnosti Kurajza, tvrdiac, že neutralita vodcu bola porušením pôvodnej ústavy Mediny, ktorú prorok islamu osobne spísal pre kmene pred piatimi rokmi. Pôvodný jazyk tejto "dohody" nie je známy a neskoršie dohady ohľadom toho, čo sa v nej mohlo písať, sa zdajú byť podozrivo prispôsobené na mieru (poznámka prekladateľa - text tejto ústavy je dostupný v Síre - viď Ibn Ishák/Hišám 341-344).

Napríklad, je nepravdepodobné, že kmene Mediny by moslimom dali právo zavraždiť ich len za to, že sa vyjadrili proti nemu, a predsa bolo niekoľko významných židovských vodcov a básnikov zavraždených na Mohamedov rozkaz ešte pred záležitosťou s kmeňom Kurajza. Prinajmenšom jeden nevinný obchodník bol zabitý svojím moslimským obchodným partnerom v roku 624 po Mohamedovom rozkaze svojim mužom, aby "zabili ktoréhokoľvek Žida, ktorý sa dostane do vašej moci" (al-Tabarí 7:97). Mohamed tiež zaútočil na dva iné židovské kmene - strany tej istej dohody - pričom vydrancoval ich majetok a potom ich vyhnal z ich pozemku.

Je pravdepodobné, že keď sa Mekkčania pokúšali presvedčiť vodcu Kurajzy, aby si získali jeho neutralitu, argumentovali problémami, ktoré Mohamed zapríčinil Medine svojím zlým zaobchádzaním so Židmi a svojím neúnavným úsilím o nepriateľské akcie voči Mekkčanom - a tiež nepriamou hrozbou vraždy, ak mesto dobyjú Mekkčania (poznámka prekladateľa - keby Mekkčania porazili moslimov a dobyli mesto, stali by sa v ňom dominantnou silou schopnou zabiť tých, ktorí pomáhali Mohamedovi. Ka'b bol pod veľkým tlakom a nechcel sa do konfliktu zapojiť, lebo sa obával, že jeho pomoc niektorej z bojujúcich strán by spôsobila nevraživosť druhej.). Z Ka'bovej perspektívy by to bola len otázka času, kedy si Mohamed nájde výhovorku na útok a vyplienenie jeho kmeňa.

V protiklade s obľúbenými mylnými predstavami, kmeň Kurajza nezaútočil na moslimov. V skutočnosti, keby zaútočili, potom by to určite bol koniec Mohameda a jeho skupiny pirátov, keďže južný koniec mesta bol úplne vystavený Kurajze. Hroznou iróniou je, že to bolo rozhodnutie nezapojiť sa do násilia, čo neskôr spečatilo osud Židov, ktorí boli len prvou z veľmi dlhej línie obetí, ktoré precenili hodnotu, akú islam prikladá životom neveriacich.

Podľa Mohameda to bol anjel Gabriel (ktorého videl len on, samozrejme), kto prikázal obliehanie Kurajzy. Po dvadsiatich piatich dňoch blokády sa Židia podvolili a kapitulovali prorokovi islamu. Ako to uvádza Ibn Ishák/Hišám, "podriadili sa apoštolovmu rozsudku" (Ibn Ishák/Hišám 688).

Ďalším nedorozumením je, že Mohamed nevyniesol rozsudok smrti voči Kurajze a preto zaň nie je zodpovedný. Toto je čiastočne pravda, a to v tom zmysle, že Mohamed sa jasne pokúsil hodiť zodpovednosť na niekoho iného. Avšak z príbehu je zrejmé, že Mohamed zreteľne schválil následný masaker - čo je fakt, ktorý je ešte viac potvrdený jeho voľbou "arbitra" aj jeho následnou reakciou.

Za prvé, prorok islamu oklamal Kurajzu tak, že ich nechal odsúhlasiť, aby vložili svoj osud do rúk "jedného zo svojich". V skutočnosti to bol konvertita na islam, moslim, ktorý bojoval v bitke o priekopu. Hoci kmeň Kurajza o tom nevedel, Sa'd bin Muadh bol tiež jedným z niekoľkých moslimov fatálne zranených v boji (Ibn Ishák/Hišám 689), na základe čoho sa dá ľahko predpokladať, že to ovplyvnilo jeho rozsudok. Podľa hadísov bol dosť dychtivý po tom, aby zabíjanie pokračovalo "neveriacich", aj keď ležal vo svojom stane a zomieral (Sahíh Bucharí 59:448).

Za druhé, keď Sa'd vyhlásil svoj výnos, že muži kmeňa Kurajza by mali byť zabití a ich ženy a deti zotročené, Mohamed nevyjadril ani najmenšiu štipku nesúhlasu. V skutočnosti, prorok islamu potvrdil, že tento barbarský rozsudok je tiež Alláhovým rozsudkom (Sahíh Bucharí 58:148).

Zvážte kontrast medzi historickým Mohamedom a mužom "mieru a odpustenia", o ktorom nás dnešní moslimovia často uisťujú, že bol. Vo svetle skutočnosti, že kmeň Kurajza nikoho nezabil, neusiloval by sa skutočný muž mieru o dialóg s nimi, aby skúsil zistiť dôvod ich nespokojnosti, našiel spoločné východisko a potom vyriešil problém s dôstojnosťou pre obe strany?

Namiesto toho nechal prorok islamu zviazať mužov lanami. Vykopal priekopy a potom začalo stínanie zajatcov vo várkach. V scéne, ktorá musela pripomínať zábery Hitlerových eskadier smrti, bola malá skupina bezradných Židov, ktorí nikomu neublížili, privedená a donútená kľaknúť si, hľadiac na telá ostatných predtým, než boli ich vlastné hlavy odseknuté a ich telá strčené do jamy.

Existujú určité dôkazy, že Mohamed sa osobne zapojil do vraždenia. Nielen, že najskorší príbeh otvorene hovorí, že apoštol "poslal po nich" a "učinil im koniec", ale podporuje to tiež Korán. Verš 33:26 hovorí o Kurajze, "skupinu ste zabili a skupinu ste zajali". Aj v arabskom origináli je množné číslo, "ste", ale Korán má byť Alláhovým rozhovorom s Mohamedom, takže nedáva zmysel, aby bol vylúčený.

V každom prípade, nikto nepopiera, že Mohamed našiel v masakri potešenie, zvlášť potom, ako získal peknú mladú Židovku (čerstvo "ovdovenú" a teda dostupnú pre jeho sexuálne otroctvo) (Ibn Ishák/Hišám 693).

Ostané ženy neboli až také poddajné. Historici zaznamenali reakciu jednej zo žien, ktorá doslova prišla o rozum, keď jej zabili rodinu. Popravcovia zrejme považovali jej manický smiech za otravný a sťali ju tiež. Ako vyrozprávala Aiša:
"Nezabudnem, že sa extrémne smiala, hoci vedela, že ju zabijú." (Abú Davud 2665)

(Aiši môžeme prepáčiť tuposť. V čase, keď ona a jej manžel sedeli a sledovali spolu masaker, mala manželka Mohameda len 12 rokov).

Len 13- či 14-roční chlapci boli zabití tiež, za predpokladu, že dosiahli pubertu. Moslimovia prikázali chlapcom zhodiť šaty. Tým, ktorí mali ochlpenie ohanbia, podrezali hrdlo (Abú Davud 4390). Nemalo zmysel pokúšať sa zistiť, či to boli skutoční bojovníci alebo nie, pretože tam žiadni neboli. Nebojovalo sa!

Mohamed rozdelil niektoré vdovy a preživšie deti ako otrokov pre svojich mužov na sexuálne otroctvo a prácu. Majetok nazhromaždený kmeňom Kurajza sa taktiež rozdelil. Keďže kmeň bol mierumilovným farmárskym a obchodným spoločenstvom, zobrali im len málo zbraní a koní, ktoré by vyhovovali Mohamedovmu vkusu, takže ich získal viacej tým, že vymenil niektoré ženy z Kurajzy "za kone a zbrane" na vzdialenom obchode s otrokmi (Ibn Ishák/Hišám 693, Ibn Kathir zv. 3, s. 172).

Okrem hlavnej otázky, prečo boli ľudia, ktorí nikoho nezabili, zabití a zotročení, je tu niekoľko ďalších, ktoré Mohamedov masaker Kurajzy nastoľuje. Napríklad, Korán hovorí, že "nikto, kto bremeno nosí, neponesie bremeno za niekoho iného" (Korán 53:38), a predsa bol každý člen kmeňa potrestaný za rozhodnutie, ktoré bolo vnútené jednému zdržanlivému členovi.

A čo miesta v Koráne, kde sú násilné pasáže niekedy zmiernené príležitostným napomenutím, aby zastavili zabíjanie tých, ktorí prestali bojovať? Kmeň Kurajza, ktorý sa vzdal, nikdy nebojoval.

Hoci moslimskí apologéti zápasia s výzvami vznesenými touto epizódou, osud Kurajzy je len prvým z mnohých takých masakrov, ktoré náboženstvo mieru dalo svetu. Či už je to 4000 Židov v Granade v roku 1066, 100 000 hinduistov počas jediného dňa v roku 1399, alebo asi milión kresťanských Arménov začiatkom dvadsiateho storočia, nevýslovné desiatky miliónov nevinných zahynuli pri masových popravách vykonaných oddanými nasledovníkmi islamu...

A predsa sa tí, ktorí nasledujú Mohameda, nikdy neospravedlnili a ani nikdy v budúcnosti neospravedlnia, keďže masaker neveriacich bol príkladom, ktorý stanovil osobne ich prorok s kmeňom Kurajza.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama