Islamský podvod

4. prosince 2016 v 16:26 | Islamoklast |  Ostatné

Nasledujúca esej francúzskeho spisovateľa Jeana-Gérarda Lapacherie bola zverejnená v nemčine na Forum Romanum. Nie je jasné, kde bola zverejnená pôvodná francúzska verzia.


JLH, ktorý preložil ten článok pre Gates of Vienna, pridáva tieto poznámky:

Je to trochu dlhé a na niektorých miestach poučuje - ale je veľmi informatívna tak, ako Fjordmanove prvé články. Človek tiež musí prepáčiť určitý frankocentrizmus a trošku kultúrneho snobstva na niektorých miestach. Ale je to mysliteľ, ktorý mi opäť pripomenul Fjordmana.

Je tiež inteligentne uštipačný tak, ako vie byť len Francúz. Celkom dobre pasuje k vášmu článku o Holandsku a laicité.

Preložená esej:

Islamský podvod

Jean-Gérard Lapacherie

18. november 2004

Vo Francúzsku toho vieme o islame málo. Kúsky, ktoré je nám dovolené poznať - ktoré nám hádžu prispôsobujúci sa orientalisti ako Berque; ľavičiari Kepel a Etienne, ktorí sa spokojne pozerajú, ako radikálny islam pokračuje v kriminálnych počinoch Pol Pota, Lenina, Maa, Trockého, Stalina a Castra, ku ktorým sa pripojili; turkológovia Lewis a Veinstein, odborníci na popieranie dvoch genocíd spáchaných na Arménoch v rokoch 1894-96 a 1915-16; ktoré nám hádže mudrc Roy, ktorý v piatok počas modlitby predpovedal porážku politického islamu; alebo "osvietení" moslimovia ako Arkoun, Ben Cheikh, Meddeb, atď. Cieľom nie je osvietiť nás, ale nechať nás blúdiť v temných vodách nevedomosti.

1. Metóda

Ako všetci intelektuáli hodní toho opisu, buďme skeptickí. Keď sme sa pokúsili pochopiť národný socializmus, začali sme s intelektuálnymi predstavami. Márne, kým sme neuvideli telá. Ani nacionalizmus, ani socializmus, ani nijaká kombinácia ich dvoch nevysvetľuje, čo je národný socializmus. Sú to vyziabnuté, ochabnuté, umučené telá, mŕtvoly navŕšené na kopu, zranené, spálené, týrané, trpiace telá premenené na popol. Nie je dôležité čo ľudia hovoria, ale čo robia. Komunizmus nenájdeme v posvätných textoch Marxa, Lenina, Engelsa, Maa, Trockého, Pol Pota atď., ale v zoslabnutých, vyhladovaných, umučených telách, ktoré boli spálené na popol za ostnatým drôtom; v kopách tiel a zmrznutých mŕtvol na Sibíri. Pravda prichádza z väzníc, mučiacich komôr, gulagov a laogai - táborov smrti - nie z Komunistického manifestu a nie z Mein Kampfu.

S islamom je to rovnaké. Hrdlá podrezávané v Tibhirine (Alžírsko), genocídy v Timore alebo južnom Sudáne, deti predávané alebo zotročované v tejto oblasti, ľudské pozostatky znovu získavané malou lyžicou z trosiek DC 10, alebo UTA alebo áut RER, z veží v New Yorku alebo z Bali - toto je to, čo definuje islam. Skutočnosťou sú zoslabnuté telá. Islamské krajiny sa ukazujú byť čisté v tom zmysle, že všetci ich občania patria islamu, ale tiež - okrem, paradoxne, Saudskej Arábie a emirátov Perzského zálivu - všetky boli očistené: nemravní, neveriaci, cudzinci alebo ktokoľvek za nich považovaní, boli eliminovaní alebo vyhnaní.

V roku 1940 žilo v moslimských krajinách asi 1 milión Židov. Dnes ich prežíva pár tisíc. V máji 1948 bolo niekoľko stoviek Židov žijúcich v káhirskom gete zabitých počas pogromov. Počas káhirského požiaru z januára 1952 boli podpaľované budovy a podniky patriace židovským rodinám. V moslimských krajinách žili neveriaci, domáci aj cudzí - občania európskych mocností, alebo talianski, maltskí či grécki robotníci. Ak ešte nejakí sú, majú hlavy sklonené a dávajú si pozor, aby ich nebolo vidieť a počuť.

Kriminálne činy boli po stáročia súčasťou rytmu islamu:

1860: masaker gréckych katolíkov v Damasku v reakcii na džihád, na ktorý vyzvali moslimské autority.
1861: masaker kresťanov v Libanone, zachránili ich armády Napoleona III.
1894-96: v čase Dreyfusovej aféry: masaker Arménov v Osmanskej ríši.
1915-16: genocída Arménov v celom Turecku. Nútené konverzie detí, ženy a dievčatá oplodnené ako "vojnová korisť", aby sa narodili praví moslimovia.
1923: vypudenie všetkých 1 milión Grékov z Turecka.
1948: pogromy v Káhire.
1952: pálenie židovského majetku v Káhire.
1952-1961: čistky v Egypte, emigrácia všetkých "cudzincov".
1956: emigrácia všetkých "cudzincov" a Židov z Tuniska.
1954-62: emigrácia cudzincov z Alžírska. Vojna bola džihád.
V rokoch 1960-1990: masový útek kresťanov z Blízkeho Východu (Libanon, Turecko, Sýria, Irak).
1960-te roky: organizovaná emigrácia Židov z Maroka.
1970-80: cudzie obyvateľstvo (talianske, francúzske, maltské, španielske) v Maroku sa zredukovalo na jednu štvrtinu - jeho percentuálny podiel klesol po "marokanizácii" dostupného zamestnania. Majetok a podniky klesli zo 400 000 na menej než 100 000.
1978-90: Kopti masakrovaní vo vlastnej krajine.
1980-90: genocída kresťanov a animistov v Sudáne (1 milión mŕtvych); väzni zotročení.
1976-96: jedna štvrtina obyvateľstva Timoru eliminovaná moslimami.
1980-te a 1990-te roky: masaker kresťanov v Indonézii a na juhu Filipín.
1990-te roky: Vraždenie "cudzincov", buď domácich obyvateľov alebo tých, ktorí prišli ako turisti, v Alžírsku, Egypte atď.
1990 a nasledujúce roky: pogromy proti prevažne pokresťančeným Číňanom a Indonézanom.
A tak to pokračuje.

Keď zistíme fakty, môžeme ich spojiť s Manifestom, Mein Kampfom a Koránom, aby sme určili, čo v týchto základných textoch núti veriacich, aby zabíjali tých, ktorí nezdieľajú ich vieru. Manifest Komunistickej strany - posvätný text marxizmu - a ostatné "Korány" marxizmu ospravedlňujú vyhladenie škodlivých tried. Mein Kampf - základný nacistický text - obhajuje vymyslenú nadradenosť ľudí. Korán nenecháva nikoho na pochybách. Potvrdzuje nadradenosť vyvolenej rasy pravých veriacich, ktorí sú zaprisahaní v menej tejto nadradenosti zabíjať, škrtiť, vraždiť, mučiť "neveriacich", aby zaplatili "džízu". Moslimovia vysvetľujú: "V tejto knihe je 123 veršov, ktoré prikazujú zabíjať a viesť vojnu." Najznámejší je "Zabíjajte neveriacich kdekoľvek ich nájdete."

2. Islamská civilizácia

Moslimovia a ich komplici nás nepretržite zasypávajú krásami islamskej architektúry, sociálnymi a intelektuálnymi príspevkami islamu západnému svetu, alebo veľkosti civilizácie, ktorej hybnou silou bol, alebo mal byť, islam.

V roku 2002 zverejnil rozvojový program OSN správu arabských odborníkov "Ľudský rozvoj v arabskom svete." V 22 arabských krajinách (280 miliónov ľudí) je viac ako 50% žien negramotných. Percentuálny podiel medzi mužmi je menší, ale väčší než v ostatných krajinách sveta. Výroba tovarov a služieb má sklon k nule. Za jeden rok bolo v týchto krajinách preložených 330 kníh, čo je tretina z toho čo v samotnom Grécku. "Arabi preložili za tisíc rokov menej kníh než Španieli za jeden rok." A títo analfabeti - hrdí na svoju nevedomosť - mali vytvoriť civilizáciu! Vážne - obyvatelia Arabského polostrova, kde sa islam ohromne rozšíril, boli negramotní kočovníci organizovaní v kmeňoch a živiaci sa nájazdmi. "Spontánna generácia" po stáročia vysvetľovala vzostup života, až kým nás z toho Pasteur nevyliečil. Pokiaľ ide o civilizáciu - všeobecne platné texty alebo zákony, morálne princípy, inštitúcie vytvorené ľuďmi, stavby nimi vztýčené a ostatné hmatateľné fakty civilizácie - stúpenci islamu chcú stále všetko vysvetľovať spontánnou generáciou. Nikto sa nikdy nenaučil matematiku, algebru, princípy monumentálnej architektúry, filozofie alebo medicíny vďaka mágii. Vytvorenie toho všetkého si vyžaduje čas. Analfabeti žijúci z rabovania necivilizovali zrazu celé národy. Táto fraška je nám servírovaná v "obchode s rýchlym občerstvením" islamskej civilizácie.

Na Blízkom Východe, v Iraku (bývalej Mezopotámii), v Sýrii, v Palestíne (úrodný polmesiac našich starších kníh o histórii), v Egypte existovala nádherná civilizácia, ale nebola islamská. Bez Alláhovej inšpirácie by Arabi z púšte nedosiahli nič, nezabrali veľké územia, ktoré boli kolískou týchto žiarivých civilizácií Byzantíncov, prvých kresťanov, Asýrčanov (ktorí neboli ani Arabmi ani moslimami) a starovekého Egypta. Na to, čo zhabali a čiastočne vyrabovali - čo vytvorili ostatní, vtlačili prídavné meno "islamský". Donútili architektov, učencov a filozofov, lekárov z Byzancie, Damasku, Alexandrie, Babylonu a Téb, aby slúžili ich reputácii. Algebru, počítanie, matematiku a astronómiu vytvorili Asýrčania, takzvané arabské číslice - vrátane nuly - vytvorili hinduisti, geometriu a architektúru Gréci a Egypťania, vedu Gréci a Byzantínci. Navyše, päť alebo šesť storočí rabovania - "tabula rasa" - islamu zničili tieto národy a spustošili Blízky Východ, čo ho urobilo takým chudobným akým je Arabský polostrov siedmeho a ôsmeho storočia, kedy islamizovaní Arabi vyrazili, aby dobyli svet. Keby nacistické armády neboli v roku 1945 porazené, ale rozšírili by svoju strašnú nadvládu nad Európou, my a naši potomkovia by sme si v budúcnosti pripomínali vynikajúcu "nacistickú civilizáciu", vrátane Eiffelovej veže, paláca vo Versailles, Racine, Huga, filmu, Diderota, ducha osvietenstva, Pasteura, automobilu a objavu rádioaktivity. "Islamský" ako označenie pre príspevky Blízkeho Východu ku histórii ľudstva je nevhodné. To isté platí o "civilizácii". Aby bola "islamská civilizácia" legitímnym pojmom, je tu nutný predpoklad: islam musí sám seba považovať za civilizáciu. Ale nie je tomu tak. Civilizácia sa odlišuje od lesa, kde žijú divé veci a od púšte, kde sa túlajú kočovníci. Je to proces urbanizácie pracovníka na farme alebo kočovníka. Civilizácia nie je stav ale premena. Predpokladá koniec, ktorý je iný ako začiatok - zmeny, premeny. Civilizácia je jedinečná vec: to slovo by sa malo používať len v jednotnom čísle. Fakticky, Huntingtonova téza o konflikte civilizácií nedáva zmysel. Namiesto toho je tu odmietnutie civilizácie, výslovná túžba nebyť dotknutý týmto procesom. Je to ľudské právo, tak ako právo islamu.

Islam podstupuje historickú chvíľu, ktorá nemá nič do činenia s našou vlastnou. My sme v roku 2003. Oni sú zhruba v roku 1420. Kalendárne počítanie nemeria len čas. Je to tiež história, ktorá má začiatok a koniec. Pre nás je človek tým najvyšším koncom našich skutkov, či už sme kresťania, humanisti, neveriaci alebo liberáli. Jediným agentom civilizácie je človek, ktorý je pánom svojho osudu a prírody, ktorú tvaruje pre svoje vlastné účely. V islame nie je človek ničím. Jestvujú len členovia "ummy", zahŕňajúceho všetkého, ktorá vylučuje jednotlivé osudy a históriu a na vrchole ktorej je Alláh alebo, ak toto slovo nepreložíme ako "boh" ale "on", poprípade "on, ktorý", on, ktorý je zdrojom všetkého, princíp, na ktorom všetko závisí, začiatok a koniec. Čo nepochádza od Alláha neexistuje, alebo ak by to existovalo, bolo by odsúdené zmiznúť. Proces civilizácie je pohyb vpred. Zbavený všetkého, človek sa učí nachádzať alebo utvárať svoje prežitie v prírode a tvoriť to, čo je potrebné na uspokojenie jeho potrieb. V islame je tento príbeh nepravdepodobnou rozprávkou. Tí, ktorí patria do ummy sa podriaďujú vôli Alláha. V islame je človek "tým, ktorý sa klania tvárou dolu". Dotýka sa zeme čelom a uznáva, že nie je ničím a "On" je všetkým. V roku 1989, kvôli tomu že dve alebo tri krajiny vyhlásili slobodu od komunizmu, Francis Fukujama predpovedal koniec dejín. Keď sa na to pozrieme z pohľadu islamu, táto predpoveď je šialená. Od noci (údajného) zjavenia, "Lailat al kadr" 27. Ramadána, dejiny už nemajú dôvod existovať. Je len Alláh, ktorého vôľa sa dá naplniť len prostredníctvom fanatickej, nútenej islamizácie. Civilizácia už v islame viac neexistuje.

Medzi Bagdadom, Damaskom a Káhirou, najprv medzi Asýrčanmi a potom v mestách Egypta boli vynájdené štát, písmo, monoteizmus, neskôr poľnohospodárstvo a hospodárenie, čím boli ľudia oslobodení od nepredvídateľnosti lovenia a zberania a dovolilo im to usadiť sa na jednom mieste. Mesto, štát, písmo, monoteizmus: to je to, čím sme my, Európania. Táto história sa integrovala do našej histórie. Učinili sme týchto ľudí svojimi predkami nie na základe krvi, ale kultúry, keďže nás naučili procesu civilizácie - toho, čo vnímame ako civilizáciu, pretože sme tým, čím sme. V islame existuje len nenaplnené víťazstvo islamu, čiže islamizácia sveta - o ktorú sa mnohí usilujú ako o druhý príchod Krista.

3. Hranie sa na obeť

Moslimovia a ich komplici neprestajne opakujú, že islam bol obeťou križiackych výprav 11. - 13. storočia a v 19. a 20. storočí obeťou Európy (kolonizácie). Nie že by som popieral zvrátenú povahu tej kolonizácie, ale treba si pamätať, že kolonizácia moslimských krajín netrvala tak dlho ako kolonizácia Európy islamom a že bola bez pochýb menej ničivá a menej krutá. Francúzsko (nespravodlivo) kolonizovalo Alžírsko po dobu 132 rokov; (nespravodlivo) urobilo z Tuniska na 70 rokov "protektorát" a z Maroka na menej než 50 rokov; na 20 rokov prebralo kontrolu nad mandátom Ligy národov v Sýrii a Libanone. Čo sú tieto desaťročia v porovnaní s ôsmymi storočiami islamského útlaku Španielska, tromi storočiami islamskej kolonizácie Sicílie, štyrmi storočiami islamskej a osmanskej tyranie, ktorá takmer odstránila Grékov, Albáncov, Srbov, Rumunov, Bulharov a ostatných južných Slovanov z povrchu zemského? Moc, ktorá zneužíva kolonizáciu: to je islam. V tejto oblasti bola Európa učňom.

Nebudem zachádzať do otroctva v ktorom boli Američania zapojení pred dvomi a tromi storočiami a my tiež, keďže sme im dodávali robotníkov a slúžky. Ale to nebolo nič v porovnaní s otroctvom uvaleným Arabmi a Turcami. Niektoré arabské štáty ho stále praktizujú. Navyše, ženy v ktoromkoľvek islamskom štáte sú do určitej miery v poddanstve, zbavené práv a zaobchádza sa s nimi ako s ťažnými zvieratami posudzovanými podľa svojej pracovnej hodnoty. Stále je tu otázka križiackych výprav. Pre marxistov boli križiacke výpravy vyjadrením imperialistickej nenásytnosti západných krajín.

Samozrejme že to nie je pravda. V 10. a 11. storočí sa Blízky Východ dostal pod úplnú nadvládu Seldžukov - turkických kolonistov z ďalekých vysočín Strednej Ázie, ktorí prišli vyrabovať stále prosperujúce oblasti, ktoré arabskí dobyvatelia nedokázali spravovať, a aby uvalili ešte tyranskejšie jarmo na kresťanské obyvateľstvo. Križiacke výpravy boli na to, aby pomohli týmto ohrozovaným ľuďom a márne sa usilovali oslobodiť ich z cudzej okupácie. Stroskotali v tom istom štádiu, kde Američania v roku 1917 a v rokoch 1943-45 uspeli v prinavracaním nám našej slobody.

Klamstvá vysvetľujú milosť, ktorá sa preukazuje v paralele medzi džihádom a križiackymi výpravami. Tieto dva javy nemajú nič spoločné. Džihád je neoddeliteľný od islamu. Objavil sa už v roku 622. Bez džihádu a vojny na smrť by islam zostal obmedzený na Arabský polostrov. Všetci militantní moslimovia, bez ohľadu na to, kde žijú, zdieľajú názor, že svet je rozdelený na Dar al-Islam a Dar al-Harb. Dôkazom toho je obľúbenosť, ktorej sa teší Bin Ládin a jeho vrahovia. Na druhej strane "križiacke výpravy" sa neobjavujú v žiadnom základnom kresťanskom alebo židovskom texte. Tento jav bol obranou proti džihádu pred desiatimi storočiami.

4. Poníženie

Moslimovia a ich komplici ospravedlňujú tieto zločiny a násilné skutky svojím ponížením. Ako moslimovia sa cítia ponížení (zraniteľným) bohatstvom Západu, všetkým, čo západniari urobili a vymysleli. Sme vraj zodpovední za zaostalosť, ktorú popierajú. Iste, preklad menej kníh za storočie než v Španielsku za rok je dôvodom na hanbu. Ak majú moslimovia naozaj ten pocit, potom je poníženie dobrovoľné. Okrem nenávisti namierenej na ženy, cudzincov a neveriacich má toto náboženstvo opovrhnutie pre osobu, ktorá nie je ničím a modlí sa k Alláhovi, voči ktorému sa podriadila (islam znamená "podriadenosť") a ktorý je všetkým. Môže tu byť otázka poníženia, ale tá je islamská. Navyše, poníženie je nevyčerpateľná, obrovská psychická sila. Ľudia, ktorí sú ponižovaní od kolísky po hrob a pre ktorých sa ponižovanie stalo druhou povahou, môžu byť prinútení spáchať sériové vraždy a vykonať absolútne divy krutosti, aj keď len preto, aby nadobudli dojem, že sú niekým. Ponížení človek sa mstí na svojej žene a dcére a potom, ak má zbrane, na tých, ktorí nemajú zbrane a ktorí odmietli vojnu vedenú proti nim. Takýmto spôsobom ľudia na Blízkom Východe, ktorí dosiahli vysokú úroveň civilizácie, upadli do hlbín.

5. Vojna

Islam je vraj mierumilovné náboženstvo. Moslimovia a ich komplici tvrdia, že pojem "salaam", znamenajúci "mier", bol odvodený od "islam". To znamená, že vyjadruje podriadenosť Alláhovi. Pochádza z rovnakého lingvistického koreňa (salaam alejkum). V skutočnosti je v islame mier len medzi moslimami a mimo moslimských krajín musí byť vojna moslimov proti nemoslimom a proti komukoľvek, kto sa netúži podriadiť Alláhovi. To je téza "chýbajúceho záväzku" (šiesty pilier islamu) podporovaného rešpektovanými teológmi, medzi ktorými je Egypťan Kotb, ktorý zomrel pred dvomi alebo tromi storočiami. Vo ôsmom storočí, ako vidíte, bol svet rozdelený na dve zóny: Dar al-Islam (dom islamu) a Dar al-Harb (dom vojny). "Ľud knihy", či už sú to Židia alebo kresťania, sú separovaní ako "dhimmí" ak žijú v Dar al-Islam a prijmú nadvládu islamu, a "harbi" ak žijú vo "vojnovej zóne". Okrem Dar al-Islam a Dar al-Harb je tu aj tretia zóna - krajiny, kde je prímerie alebo prerušená vojna, a prímerie je dočasné a nemôže trvať dlhšie než desať rokov. Pre islamských teológov je preto svet definovaný na základe džihádu. Moslimovia musia prijať túto "snahu" islamizovať svet, priviesť všetky krajiny do Dar al-Islam a podrobiť celé ľudstvo Alláhovým zákonom. V arabčine je slovo "harbi" odvodení od "harb" (vojna) a používa sa na pomenovanie tých, proti ktorým sa vedie vojna a ktorí sú definovaní touto vojnou. Vo francúzštine neexistuje ekvivalent slova "harbi". Ten pojem je nášmu mysleniu cudzí. Pre nás nie je prijateľné, aby boli ľudia znížení na existenciu ako "harbi". Len nabádanie Simona de Montforta pri nasadaní na svojho vojnového koňa počas vojny proti albigéncom ilustruje status tých, ktorí sú "harbi": "Zabite ich všetkých. Boh spozná svojich." Pojem "harbi" sa len nepriamo prekladá slovom "nepriateľ". Je možné mať nepriateľov bez vedenia vojny proti nim a po vojne sa títo nepriatelia môžu stať spojencami. "Harbi" nie je podmienka, ktorá môže uplynúť, ale stav existencie končiaci sa len vyhynutím tých, na ktorých sa vzťahuje. Pre tých, ktorí vedú vojnu sú "harbi" tým, čím boli Židia pre národných socialistov v rokoch 1939-1945 v ktorejkoľvek krajine okupovanej nacistickými armádami. Len pojem "vyhladiť" ponúka dostatočnú predstavu o tom, čo je "harbi". Z pohľadu islamu majú byť ľudia, ktorí nie sú moslimami, vyhladení. Nemôže existovať iné ospravedlnenie pre bezduché zabíjanie.

6. Tolerancia

Moslimovia a ich komplici tiež hovoria, že islam je tolerantný. Samozrejme, všetko odporuje tomuto tvrdeniu. V arabčine je slovo "dhimmí" zhodné s pojmom "toleruje". Dhimmí je Žid alebo kresťan, prítomnosť ktorého islam na dobytom území toleruje. "Zákonov šaría týkajúcich sa dhimmí je mnoho", píše Bat Ye'or. Podliehajú zvláštnym daniam. Majú zakázané stavať, zväčšovať alebo obnovovať náboženské budovy (kostoly a synagógy). Ich náboženstvo nie je zakázané, ale musí byť zdržanlivé (žiadne vyzváňanie zvonov). Ich svedecká výpoveď proti moslimovi sa neuznáva. Sú odsúdení na smrť, ak sa oženia s moslimkou alebo prejavia túžbu konvertovať moslima. Nemôžu prevziať žiadny čestný úrad. Vyžadujú sa od nich finančné príspevky na džihád na dobytie nových krajín. Ich krajina sa nazýva "fej" a je vojnovou korisťou. Víťazný islam rozhodne, ktoré "práva" budú dhimmím povolené. Rokovanie nie je možné. Dhimmí je bývalý harbi, ktorý prijal víťazstvo islamu. Na oplátku je "ochraňovaný" pred zákonmi džihádu - otroctvom, zmasakrovaním, rabovaním a rozdelením koristi. Je to táto "ochrana", na základe ktorej komplici islamu formulovali svoju "toleranciu". Ak sa dhimmí vzpierajú a začnú vzdorovať, stávajú sa harbi a uplatnia sa voči nim zákony džihádu. Existencia ako dhimmí, ktorý je podrobený tomu najnespravodlivejšiemu systému, aký kedy na svete existoval, sa šíri všade naprieč západným svetom - medzi inteligenciou, vo vedúcich radách, medzi radcami najdôležitejších ľudí na svete, v odkazoch na islamskú "toleranciu", v pokúšaní kresťanov aby sa rozišli so Židmi, v ich súhlase s predpokladmi Hamasu, džihádu a Fatahu, ktoré nie sú ničím viac než výrazom tisícročných islamských predpokladov, a v ich mánii urobiť rabína Ježiša Nazaretského nie heterodoxným Židom, ale Palestínčanom alebo "Filištíncom" (identické pojmy) alebo vodcom militantných Palestínčanov. Už v druhom storočí nášho letopočtu biskup na Blízkom Východe vyzval kresťanov na odmietnutie Starého zákona, na prerušenie spojitosti medzi judaizmom a kresťanstvom a na vymazanie spojenia medzi Židmi a kresťanmi. Jeho doktrína, známa ako markionizmus, si získala vysoké uznanie medzi kresťanmi v Nemecku v 19. a 20. storočí a pripravila ich na prijatie toho, že toto teologické prerušenie sa časom premení na etnického zničenie.

7. Nespravodlivý obchod

Islam, hovoria moslimovia a ich komplici, trpí kvôli nespravodlivému obchodu so Západom. Preskúmajme túto rozprávku. Islam má prírodné zdroje, ktoré Západ nemá, najmä ropu a zemný plyn. Náklady na výrobu sú asi 1 americký dolár za barel - najviac 3 americké doláre - ak zarátate nevyhnutné kapitálové výdavky, dane atď. Predáva sa za 20-40 dolárov - čo je desaťnásobne vyššia cena než sú skutočné výrobné náklady. Západ nepredáva moslimom obilie, autá alebo baranie mäso za desaťnásobok výrobnej ceny, aj keď pridajú 30% na uhradenie investorov. Západ obchoduje s islamom, prijíma milióny moslimov, dáva im azyl, prácu, sociálne dávky, vzdelanie a ľudské práva. Pre porovnanie, islam neponúka nič. Moslimovia prijímajú do svojich krajín tisíckrát menej "cudzincov" alebo "neveriacich" než Západ moslimov. Ľudia, ktorí žijú v islamských oblastiach nemajú prístup ku žiadnej z výhod, ktoré tu ponúkame moslimom (dotované bývanie, bezplatná zdravotná starostlivosť atď.). Keď sa na to pozrieme takto, tak Západ je obeťou nespravodlivého obchodu, ale nikto sa nepýta na tento nedostatok rovnosti a na to, čo to znamená. Táto skutočná, hmatateľná, overiteľná politika je kontrastom voči nepriateľstvu, ktoré islam a moslimovia preukazujú voči kresťanom, Európanom a harbi.

Jean-Gérard Lapacherie

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama