Islamský džihád a doktrína abrogácie

13. listopadu 2016 v 17:49 | Islamoklast |  Džihád

Prečo sú Korán a meč neoddeliteľne spojené


Hoci iné náboženské spisy obsahujú protirečenia, Korán je jedinou svätou knihou, komentátori ktorej vyvinuli doktrínu objasňujúcu veľmi viditeľné posuny, ktoré sa objavujú od jedného nariadenia k druhému. Žiadnemu pozornému čitateľovi neunikne mnoho protirečiacich si veršov v Koráne, najkonkrétnejšie, spôsob, akým mierumilovné a tolerantné verše ležia takmer bok po boku s násilnými a intolerantnými. Ulema (spoločenstvo islamských učencov, vykladačov šaríe a znalcov právnej vedy - pozn. prekl.) bola pôvodne bezradná pokiaľ ide o to, ktoré verše uzákoniť do svetonázoru šaríe - ten, ktorý tvrdí, že v náboženstve niet donútenia (2:256), alebo tie, ktoré nariaďujú veriacim bojovať proti všetkým nemoslimom až kým buď nekonvertujú, alebo sa aspoň nepodriadia islamu (8:39, 9:5, 9:29). Aby sa komentátori dostali z tejto náročnej situácie, vyvinuli doktrínu abrogácie, ktorá v podstate zastáva názor, že verše odhalené neskôr počas Mohamedovej kariéry majú prednosť pred tými skoršími, pokiaľ je medzi nimi rozpor. Aby sa zdokumentovalo, ktoré verše abrogovali ktoré, vyvinula sa náboženská veda venovaná chronológii veršov Koránu (známa ako an-Nasich wa'l Mansuch, abrogujúci a abrogovaný).

Ale najskôr, prečo vôbec jestvujú protirečenia? Štandardný názor je, že v skorších rokoch islamu, keďže Mohamed a jeho komunita boli čo do počtu ďaleko prevýšení svojimi neveriacimi rivalmi, vedľa ktorých žili v Mekke, bolo posolstvo mieru a koexistencie v poriadku. Avšak po migrácii moslimov do Mediny v roku 622 a nadobudnutí vojenskej sily boli pomaly "odhalené" verše - v princípe, zoslané od Alláha - ktoré ich podnecovali k útoku - vždy úmerné schopnostiam islamu rásť. V právnych textoch sú tieto verše zaradené do štádií: pasivita tvárou v tvár agresii; povolenie bojovať proti útočníkom; príkazy na boj proti útočníkom; príkazy na boj proti všetkým nemoslimom, či už sú útočníkmi alebo nie. Rastúca moc moslimov je jedinou premennou, ktorá vysvetľuje túto progresívnu zmenu v politike.

Iní učenci tento princíp vyzdvihli s tvrdením, že v priebehu dvadsaťdva ročného obdobia bol Korán odhaľovaný postupne, od pasívnych a duchovných veršov po právne predpisy a príkazy na šírenie viery prostredníctvom džihádu a dobývania, jednoducho preto, aby sa raní moslimskí konvertiti prispôsobili povinnostiam islamu, zo strachu aby neboli na začiatku odradení kvôli dramatickým povinnostiam, ktoré sa objavili v neskorších veršoch. Verše odhalené ku koncu Mohamedovej kariéry - ako napríklad, "Je vám predpísaný taktiež boj, hoci je vám nepríjemný" - by boli akoby odinakiaľ, keď vojna v skutočnosti neprichádzala do úvahy.

Nech už sa vysvetľuje akokoľvek, štandardný názor na koránsku abrogáciu týkajúcu sa veršov o vojne a mieri je, že keď sú moslimovia slabí a v menšinovej pozícii, mali by kázať a správať sa v súlade s étosom mekkánskych veršov (mier a tolerancia); keď sú však silní, mali by prejsť do útoku na základe toho, čo je nariadené v medinských veršoch (vojna a dobývanie). Nestálosť islamskej histórie je svedectvom tejto dichotómie, ktorá je najlepšie zachytená v moslimskej predstave, založenej na hadíse, že pokiaľ je to možné, džihád by mal byť vykonávaný rukou (silou), a ak nie, tak jazykom (prostredníctvom kázania); a ak to nie je možné, potom srdcom alebo zámermi človeka.

To že islam legitimuje klamanie počas vojny, samozrejme, nie je nijako udivujúce; napokon, ako to napísal alžbetínsky spisovateľ John Lyly, "V láske a vojne je povolené všetko." Iní nemoslimskí filozofi a stratégovia - ako Sun C', Machiavelli a Thomas Hobbes - ospravedlňovali klamanie vo vojne. Klamanie nepriateľa počas vojny je rozumné. Veľmi dôležitým rozdielom v islame však je, že vojna proti neveriacim je trvalou záležitosťou - až kým, podľa slov Koránu, "už nebolo pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alláhovo." Vo svojom článku o džiháde z Encyklopédie islamu Emile Tyan tvrdí: "Povinnosť džihádu existuje dovtedy, kým nebude dosiahnutá univerzálna nadvláda islamu. Mier s nemoslimskými krajinami je preto len dočasná situácia; samotná zmena okolností ho môže dočasne ospravedlniť."

Navyše, keď sa vrátime späť k doktríne abrogácie, moslimskí učenci ako Ibn Salama (zomrel v roku 1020) súhlasia, že verš 9:5 z Koránu, známy ako ajat as-sajf alebo verš meča, abrogoval asi 124 mierumilovnejších mekánskych veršov, vrátane "každý iný verš v Koráne, ktorý nariaďuje alebo naznačuje čokoľvek menej než úplný útok proti neveriacim." Fakticky, všetky štyri školy sunnitského právnictva súhlasia, že "džihád je, keď moslimovia vedú vojnu proti neveriacim potom, ako ich vyzvali na prijatie islamu alebo aspoň platenie poplatku (džízy) a život v podriadenosti, a neveriaci odmietli."

Povinný džihád najlepšie vyjadruje islamský dichotomický svetonázor, ktorý stavia proti sebe oblasť islamu proti oblasti vojny. Prvá, dar al-Islam, je "oblasť podriadenosti," svet, kde vládne šaría; druhá, dar al-Harb (oblasť vojny), je neislamský svet. Boj pokračuje až kým oblasť islamu nezačlení neislamský svet - čo je trvalá záležitosť, ktorá trvá do súčasnosti. Známy moslimský historik a filozof Ibn Chaldún (zomrel v roku 1406) jasne vyjadruje toto rozdelenie:

V moslimskej komunite je džihád náboženskou povinnosťou, a to kvôli univerzalizmu moslimského poslania a povinnosti konvertovať každého na islam, buď pomocou presviedčania alebo pomocou sily. Ostatné náboženské skupiny nemali také univerzálne poslanie a džihád pre nich nebol náboženskou povinnosťou, iba ak pre účely obrany. Ale islam má povinnosť získať moc nad ostatnými národmi.

Raymond Ibrahim

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama